Dnes som prišiel s ťažkou správou, ale rodičia ma šokovali ešte viac.
Ján cestoval starým autobusom po prašných cestách k rodičom na predmestie Bratislavy a srdce mu stínal žiaľ. Mal im povedať novinu, ktorá by im rozvrátila svet – o rozvode s manželkou. No to, čo počul v rodinnom dome, bolo ako úder päsťou. Jeho starší rodičia, ktorých považoval za vzor pevnej rodiny, oznámili, že sa rozvádzajú, a táto dráma zatienila všetko, čo chcel povedať. Teraz stojí pred rozhodnutím, ktoré zmení jeho život, a v duši mu vrie zmätok, strach a vina.
Správa o rozvode s Alicou mu nedávala pokoj. Mohol by mlčať, no klebetníci v ich malej dedinke by všetko rozniesli rýchlo. Alica by môže zo zlosti zavolať rodičom, alebo brat či sestra by niečo v hneve vyklopili. Ján sa rozhodol, že radšej pravdu poví sám, aby sa nemusel neskôr ospravedlňovať. Vedel, že život je nepredvídateľný a chyby robí každý.
Vystúpil po známych schodoch, zazvonil. Dvere otvoril otec, Viktor Ivanovič, s pochmúrnou tvárou, akoby už vedel, prečo syn prišiel.
„Ahoj,“ zamrmlal. „Dobre, že si prišiel. Poď dnu.“
„Ahoj, oci,“ odpovedal Ján, ale v duši mu zatíkla úzkosť. „Či už to niekto prezradil?“ – „Mama je doma?“
„Je, je,“ odsekol podráždený otec. „Kam si myslíš, že pôjde? Sedí si tam ako nejaká panička.“
„O čo ti ide?“ nechápal Ján. „Čo sa to s tebou deje?“
„To, že už mám dosť!“ vykríkol zrazu otec, otočil sa a s frflajúcim nosom odišiel do obývačky.
Ján, ohromený, ho nasledoval. V obývačke otec trúfne na gauč a založil ruky. Mama, ktorá zvyčajne sedela so šitím, tam nebola. Ján nahliadol do spálne a uvidel ju – Helenu Pavlovnú, ako stojí pri okne. Jej tvár bola temná ako búrkové mračno.
„Prišiel si?“ chladne sa opýtala. „Už si od Alisy odišiel, alebo len chystáš?“
„Odkiaľ to vieš?“ srdce mu poskočilo. „Prečo sa pýtaš?“
„Pretože potrebujem vedieť, či si si už našiel nájom, alebo nie!“ ostro odvetila.
„Aký nájom?“ zostal zmätený.
„Ten, kde budeš bývať po rozvode!“ vyhrkla.
„Zatiaľ nie,“ odpovedal Ján. „Ale ako ste sa dozvedeli, že sa rozvádzam?“
„Dočuli sme sa,“ odsekla mama. „Takže, syn, čím skôr si nájdi byt, lebo ja idem bývať s tebou!“
„Čo?!“ Ján ostal stáť, neveriac vlastným ušiam.
„Nie!“ zaburácal z obývačky otec. „So synom budem bývať ja! Ty ostan tu, byt je na teba napísaný!“
„Ani náhodou!“ zapišťala mama. „Nebudem žiť v tomto dome, kde všetko zapáchá tvojou tvrdohlavosťou!“
„Stačí!“ Ján prebehol pohľadom medzi nimi. „O čo vám vôbec ide? Kam sa to chystáte?“
„Tam, kde ty!“ ozval sa otec. „Výborne, syn, že si sa včas rozhodol! Presne taký krok treba!“
„Prečo výborne?“ Ján cítil, ako sa mu pod nohami trasie zem.
„Lebo je to načas! My s mamou sa tiež rozvádzame!“ vybuchol otec.
„Čože?!“ Ján ostal ako opitý. Čakal vyčítačky, no namiesto toho dostal šokujúcu novinu.
„Dosť!“ pokračoval otec. „Ty si dospelý, ja nikomu nič nedlžím. S mamou sme si už prepánčený, presne ako ty s Alicou. Idem s tebou a budeme žiť po chlapsky!“
„Nie! So synom budem ja!“ prerušila ho mama. „Ty mi netreba, jemu sa ešte zídem. Bez ženy by strádal, ja viem variť. Všakže, Janko? Veď máš rád moje vyprážané rezne?“
„A ja neviem variť?!“ rozhorčil sa otec. „Áno, ja urobím lepší halušky ako hociktorá kuchárka! Bryndzové, kapustové, všetko!“
„Cha!“ ohovárala mama. „Kedy si naposledy varil? Pred tristo rokmi?“
„A čo? My, chlapi, všetko zvládneme! Žiadne ženy nepotrebujeme, len práčku, mikrovlnku a veľkú chladničku, aby bolo čo jest!“ zavelil otec.
„Čo to hovoríš nášmu synovi?!“ zhrozila sa mama.
„Stačí!“ zahrmel Ján, už bez trpezlivosti. „Zbláznili ste sa? Máte takmer osemdesiat a chováte sa ako pubertiaci! Pozrite sa na seba!“
„A ty sám!“ zaspievali rodičia. „Ty máš skoro päťdesiat a robíš také kúsky! Nerozčuľuj nás! Radšej si vyber, s kým pojdeš do nového bytu!“
„Kde ste nabrali, že ja niekam odídem?“ vybuchol. „Ja a Alica máme spoločný byt!“
„Ako to?“ udivená mama. „Veď sa rozvádzaš!“
„Kto vám to povedal?“ spýtal sa.
„Alica. Sestra ti poslala správu, že si jej volal a všetko povedal,“ vysvetlila mama.
„Ja sa nerozvádzam!“ pevne povedal Ján. „Bol to vtip!“
„Vtip?“ otec strnul. „A my sme sa už chystali na nový život, plánovali… A teraz si nám to pokazil?“
„Áno, Janko,“ zamrmlala mama. „Nie je pekné takto žartovať. Rozohriali sme sa na zmenu a teraz – vtip… No dobre, zatiaľ spolu vydížeme. Ešte chvíľu.“
„Ale pamätaj si,“ dodala, „ak sa rozmyslíš a naozaj sa rozvedieš, my s otcom sme prví v rade, aby sme bývali s tebou. Chápeš?“
„Chápem,“ pochmúrne prikývol. Vedel, že rozvod, o ktorom uvažoval, už asi nepríde. „Idem.“
„Kamže?“ zhrozila sa mama. „Ty si neprišiel len tak, však? Chceš sa najesť?“
„Netreba,“ odmietol. „Len som vás prišiel pozrieť. A zdá sa, že to nebolo zbytočné. Prestaňte sa hádať. MaliJán vyšiel von a pomyslel si: “Čo ak to celé bolo len ich prefíkaný plán, aby ma donútili zostať s Alicou?”
