Celý rodinný verdikt vylúčil najstarší dcéra Mária. Podľa jej nepokojnej povahy a veľkých nárokov na ženícha sa doposiaľ nepustila do manželstva a k tridsiatke sa premenila na horkú manželkunepriateľku. Bolesť v žalúdku, nočná mora mužov v tele.
Prijde to, povedala, keď to dokončila. Mladšiu dcéru, Ľubku, smiešne podužú, tak uznal.
Moja žena mlčala. Ale z jej zamračeného výrazu bolo jasné, že aj snacha sa jej nepáči. A čo by sa mohlo páčiť?! Jediný syn, opora a nádej, odišiel do armády a priniesol zo služby novú ženu. Tá, takzvaná nováčiková, nemala ani otca, ani matku, ani peniaze. Nič. Buď vyrastala v dieťaľskom dome, alebo bola nejaká príbuzná. Niečo o nej nevieme. Ján mlčí, ale žartuje: Nestrácaj hlavu, mami, čoskoro si vybudujeme bohatstvo. Tak s tým bláznom, čo nám priniesol. Kto to vlastne v rodinu priviedol? Možno nejaká zlodejka, podvodníčka. Dnešnej doby ich je veľa!
Od chvíle, keď nováčiková vstúpila do domu, neprešla jednu noc v pokoji. Polospán. Čakala na nejaké šibalstvá od novej príbuznej: keď začne prehľadávať skrine. A zároveň ju dcéry podnecovali: Mami, skryť by sme mali cennosti u príbuzných, lebo nikde ich nečaká. Šaty, zlatko A keď sa jedného krásneho rána zobudíme, bude len pustota!
A pred Jánovým očím sa rozvarila výplata za mesiac: koho si do domu priviedol! Kde si bol? Žiadna koža, žiadna tvár!
Ale nemáme čím sa zaoberať, treba žiť. A tak sa začalo usadzovať nováčiková na svoje miesto.
Dom bol bohatý, záhon tridsať ar, tri prasiatka v záhonu, vtáčie drámy to nebolo nič. Celú prácu, aj keď by si ju robil celý deň, nestihneš dokopy. Nováčiková si však nestěžovala. Spravovala sa s prasiatkami, varila, upratovala, snažila sa zapôsobiť na svokru. Len nebolo v srdci matky miesta, aj keby si sa pokryl zlatom, všetko by bolo zlé. Nechcenú snachu, trpíc sa na zlosť, v prvý deň povedala, akoby ju ostrihla:
Volaj ma menompriezviskom. Bude to lepšie. Mám už dcéry, a ty, nech sa snažíš, nikdy nebudeš taká blízka.
Od tej chvíle ju všetci oslovovali Varvara Nikitíková. Matka ju už nevolala čímkoľvek iným. Museli niečo povedať alebo urobiť. A tak hovorila: Treba urobiť. A nič viac. Nenechali sa podcudziť. Tiež nečakali, že sa nejaká príbuzná získa. Každý hádže veci do riadku. Občas musela matka aj podriadiť rozptýlené dcéry. Nie preto, že ľúbila novúčikovú, ale preto, že v dome musí byť poriadok, nie scény. Navyše sa ukázalo, že dievča je pracovitá. Všetko chytá, nie je len odberateľka. Matka, ktorá ju dlhodobo neuznávala, postupne začala topiť ľad v srdci.
Možno by sa život zlepšil, keby Ján neodletel.
A aký muž to vydrží, keď ho celý deň niekto pípne: Na koho si sa oženil, a na koho sa oženil. A potom Mária aspoň predstavil svojmu bratovi nejakú kamarátku, a všetko sa zamotalo. Švagrinky oslávili víťazstvo: Teraz sa tá nenávidená nováčiková zbaví. Matka mlčala, a nováčiková tvárila, že sa nič nestalo, len sa skrátila, oči mali smutný lesk. A zrazu, ako blesk na čistom nebi, dve správy: nováčiková čaká dieťa, a Ján s ňou žení.
To nech sa nestane, povedala matka Jánovi. Ja som ťa nevyhľadala za ženu.
Ale keď sa už oženil, žij! Nie je čo plakať. Čoskoro bude otec. Ak rozbije rodinu, vypriem ho z domu a už ho nebudem poznať. A Šurka zostane tu.
Po prvýkrát v celej histórii matka novúčikovú oslovila menom. Sestry zostali zmlknuté. Ján sa rozhnevl: Som muž, mám právo rozhodovať. Matka si ruky vsunula do bokov a zasmejála sa: Aký si muž?! Zatiaľ si len nohavice. Keď porodíš dieťa, vychováš ho, dáš mu rozum, urobíš ho človekom, až potom budeš skutočným mužom!
Matka nikdy neprichádzala so štipkou do vrecka. Ale Ján celý na matku!
Ak bol niečo v pláne všetko! Zomrel z domu. A Šurka ostala. Po uplynutí času porodila dievča a nazvala ho Vará. Matka, keď sa o tom dozvedela, nič nepovedala, ale bolo vidieť, že ju to teší.
Vonku v dome sa nič nezmenilo, len Ján zabudol cestu domov. Bol naštvaný. Matka sa tiež trápila, ale ukazovala tvár. A vnučku milovala. Rozmaznávala ju, kupovala darčeky, sladkosti. Šurka, zjavne, nikdy neodpustila, že jej synon za ňu prišiel. Ale nikdy slová nevrátila.
Desať rokov plynulo. Sestry sa vydali, v veľkom dome zostali traja: matka, Šurka a Vará. Ján sa prihlásil do armády a odcestoval s novou manželkou na sever. Šurke sa priblížil dôchodcovaný vojak, vážny muž, starší ako ona. Rozvedený, zostal s bytom, býval v internáte.
Zarábalo, dostával dôchodok, bol seriózny snúbenec. Šurke sa páčil, ale kam by ho priviedla? K svokre?!
Vysvetlila mu všetko, požiadala o odpustenie a vydala sa. On, aby nebol blázon, prišiel na úctu k matke. Takto, Varvara Nikitíková, milujem Šuru, bez nej neviem žiť.
Matka nepreukázala ani jeden sval na tvári.
Miluješ, povedala, no, tak sa vezmite a žite.
Zamyslela sa a dodala:
Varuť Vará nebudem ťahať po izbách. Tu bývajú, v mojom dome.
A tak žili všetci spolu. Susedia si vyčerpávali jazyk do kŕčov, rozprávali, ako šialená Nikitíková vyhnala syna z domu, a novúčiková s hlúpostí prijala ho. Len lenivý nič nečistil Varvaru Nikitíkovú. Ona si nevšímala bláznivé reči, nevedela sa rozprávať so susedmi, o mladých nič nehovorila, držala sa hrdostne a neporaziteľne. Šurka porodila Katku. Matka nemohla potešiť svoje milé vnúčatá. Aj keď Katka bola vnučka? Žiadna.
A potom sa stalo! Šurka ťažko ochorela. Manžel sa zrútil, niekoľkokrát sa dokonca zatopil. Matka potichu, bez ďalších slov, vybrala všetky peniaze z banky a odviezla Šurku do Bratislavy. Píše lekárom predpisy, ukazuje ich rôznym špecialistom. Nepomohlo.
Ráno sa Šurke uľavilo, požiadala o kurací vývar. Matka rýchlo zabudla kura, ošúpala ho, uvarila. Keď priniesla horúci vývar, Šurka ho nejedla a po prvýkrát v živote zavrela oči. Matka, ktorú nikto nevidel plačúcu, rozplakala sa s ňou:
Prečo odchádzaš, dieťa, keď som ťa milovala? Čo robíš?
Potom sa upokojila, utrhla slzy a povedala:
Neboj sa o deti, neodídu.
Do konca už viac neplakala, sedela vedľa Šurky, držala ju za ruku a jemne hladila, akoby žiadala o odpustenie za všetko, čo medzi nimi bolo.
Ďalších desať rokov. Vará sa mala oženíť. Prišli Mária a Ľubka, staršie, už občas spomínajúce. Ani jedna z nich nedala potomkom dieťa. Zhromaždila sa rodina. Ján prišiel. S manželkou už rozvedený, pilo silné nápoje. Keď videl, aká krásna Vará je, radoval sa. Nečakal som, že mám takú úžasnú dcéru. No keď počul, že Vará svojho otca nazýva cudzincom, zhnil sa a obviňoval matku: Prečo si pustila cudzieho muža domov, nech sa čistí. Nemá tu miesto. Ja som otec.
Matka počúvala a povedala:
Nie, synu. Nie si otec. Ako keď si bol maličký v nohaviciach, takto si nezrel do muža.
Povedala, ako to ukončila. Ján nezniesol také zahanbenie, zbalil si svoje veci a opäť odcestoval. Vará sa vydala, mala syna a v mene svojho adoptívneho otca ho nazvala Alexander. Starú Varu pochovali minulý rok vedľa Šurky.
Tak ležia vedľa seba: snacha a svokra. Medzi nimi na jar vyrástla breza. Odkiaľ prišla, nevieme. Nikto ju nezasadil. Možno to bol posledný pozdrav od Šurky, alebo posledná výzva od matky.
