— No dobre, Zuzana Gregorová, vyliečili sme vás, dali sme vám odporúčania. Teraz hlavne – nepodceňujte to, dajte si na seba pozor — doktor sa usmial, popleskal ju po pleci a zdvorilo otvoril dvere, aby mohla prejsť s taškami.
Zuzana cítila, ako sa jej v hrdle zasekla knedľa. Hoci bola v nemocnici z nepríjemného dôvodu, trochu sa jej tam aj páčilo. Aspoň si oddýchla. A to preto, že posledné roky sa zničovala do poslednej kvapky. Pracovala ako kôň, bála sa požiadať aj o voľno. Tlak, závraty, slabosť — všetko ignorovala. Nakoniec skončila v nemocnici s nervovým zrútením a srdcovými problémami. Mesiac ležala, jej matka málem zomrela od strachu.
Ale Jozefovi, jej mužovi, to bolo úplne jedno. Akoby ani nevšimol, že žena zmizla. Alebo možno naozaj nevšimol — len čo Zuzana odišla, do ich domu sa okamžite nasťahovala svokra. S hrncami, handrami a kázaniami.
— Zuzi, ty to pochop, náš Jožko je ako dieťa. Kto sa oňho postará, ak nie ja? Ty máš svoju mamu, tá je s tebou, a ja budem pri svom synčeku — štebotala svokra do telefónu.
Zuzana zovrela zuby. Všetko, čo roky svojho muža učila — do pekla. Samostatnosť, pomoc v dome — všetko sa rozpustilo ako cukor v čaji. Opäť bola zlou bosorkou a jeho mamička dobrou vílou, ktorá „zachraňuje“ synčka od tyranie manželky. Hoci kto koho tyranizoval — to sa ešte uvidí.
Spomínať na prvé roky manželstva bolo nepríjemné. Vtedy svokra ich ani na krok neopustila. Dokonca im volávala do spálne: „Spíte? Alebo sa tam deje niečo, čo by sa nemalo?“ Hrozný pocit.
A predsa sa zoznámili vtipne. Zuzana vyšla z domu po hádke s „kamoškou“, ktorá sa ukázala byť zradcom. Kráčala po ulici a rozmýšľala, aký je život nespravodlivý — keď tu na ňu takmer spadol muž zo stromu. Vlastne vetva. Pozrela hore — a tam bol Jožo, zaseknutý.
— Čo to robíte? Chcete sa zabiť? — nahnevala sa.
— Zachraňoval som mačku! — urazene zamrmlal.
Mačky tam samozrejme nebolo. Micko utiekol, ale Jožo zostal. Zuzana priniesla rebrík a lano, pomohla mu zliezť. Tak sa zoznámili. Tak začal ich príbeh — krásny, ale s červíkom.
Po svadbe Zuzana čoskoro zistila, že jej muž nie je len nesamostatný. Bol to dieťa. Ani umyť riad, ani vyniesť odpadky. Všetko so stenaním. A ona ťahala všetko na sebe: hypotéka, práca, chorá matka. On sa sťažoval svojej mame, a tá zase jej. Nakoniec sa Zuzana vrhla do výchovy muža naplno. A treba uznať, že uspela.
Jožo sa začal meniť. Učil sa variť, upratovať, dokonca prejavoval iniciatívu. Svokra ustúpila — aj keď občas plakala za rohom, ľutujúc synka. Ale všetko bolo pod kontrolou. Až do hospitalizácie.
Teraz sa všetko začalo odznova. Zuzana zavolala mužovi — ticho. Čudné. V pondelok mal voľno, zvykol vtedy už raňajkovať. Skúsila svokru — tiež nebrala. Srdce jej poskočilo. Sadla si do taxíka a išla domov. Na duši mala tŕpnutie.
Vyšla, vložila kľúč do zámku — a v tom okamihu sa dvere otvorili. Na prahu stála cudzia žena.
— Kto si? — chladne sa opýtala Zuzana.
— Som Martina. Milenka Jozefa. A ty, zlatko, tu už nebývaš. Takže buď taká milá a zmizni z nášho života.
Zuzana stuhla. Kým sa snažila spracovať, čo počula, dvere sa zavreli.
— Teraz ti prinášam tvoje veci — ozvalo sa zvnútra.
Za chvíľu tašky, jedna po druhej, začali „vychádzať“ za prah. Trochu prišliapnuc milenku nohou, Zuzana si sadla na svoju kockovanú tašku a zavolala políciu. Nepracovala ako šialená, aby teraz darovala všetko zradcovi.
Keď prišli policajti, vyhodila oboch — muža aj túto „Marienku“. Jožo mlčal, ale jeho nová priateľka vystrčila držky.
— Toto je aj jeho byt! Nemôžeš nás vyhodiť!
— Môžem — pokojne povedala Zuzana. — Všetko je na mňa. Choďte za mamičkou, sťažujte sa.
Keď sa za nimi dvere zavreli, nadýchla sa prvýkrát za dlhú dobu. Previetrala izbu, vyhodila posteľnú bielizeň a podala na rozvod. Najprv bolelo. Potom však… prišla úľava.
Prešiel mesiac. Jednej nedelne, ležiac v posteli, si užívala zaslúžený oddych. Zavolal telefón.
— Jožo — povedala si. A zdvihla ho.
— Zuzi, drahá… Chýbaš mi. Nikto ma tu nemá rád. Je to všetko mamička. Odpusť mi. Vráť sa ku mne…
Zuzana počúvala v tichosti. Potom sa zachichotala.
— To myslíš vážne? Vrátiť sa? Po tom všetkom?
On ďalej blábolil ako školák. A ona vypnula telefón, oprela sa o vankúš a usmiala sa.
— No tak — povedala si. — A ja som sa bála, že život skončil. Vždyť práve začal.
