Zbytočne dobrá
“Rozumieš, znervózňuje ma, že máš peniaze!”
“Znervózňuje?!”
“Áno!”
Adelika sa neozvala, len sa otočila na podpätkoch a odišla preč z toho miesta. Bola nesmierne pobúrená, ale nemohla s tým nič urobiť. A načo vlastne?
Adelika sa vo svojom živote vo všetkom spoliehala sama na seba. V škole sa vždy snažila mať samé jednotky, čím niekedy prekvapila učiteľov aj spolužiakov. Bola totiž z tých, čo plakali nad dvojkou. Spolužiaci si ťukali na čelo a v tichosti závideli jednotky, ktoré Adelika dosiahla. Oni by si ich ocenili. Učitelia vzdychali a hovorili, že sa netreba toľko sústrediť, že občas sa robia chyby, a že nič nie je nenapraviteľné, jednotku môžeš získať aj nabudúce. Ale Adelika ju chcela okamžite. Teraz.
Keď prišla zo školy domov, ihneď si sadla k úlohám. Mama a stará mama sa na ňu pozerali s údivom.
“Choď sa prejsť, Adelka! Počasie je vonku krásne,” hovorila stará mama.
“Zajtra je písomka. Musím sa pripraviť,” odpovedala dievča.
A odhodila svoje krásne vlasy za chrbát, chytila sa učebníc. Rada tiež čítala knihy.
“Poškodila si si zrak! Hovorili sme ti, že nemôžeš toľko sedieť nad knihami!” narážala mama.
“Ešte trochu! Je to tak zaujímavé,” prosila Adelika a pritom si k srdcu pritiskla knihu, ktorú práve čítala jedným dychom.
Mama len pokrútila hlavou a odišla do kuchyne. Tam sa spolu s babkou rozprávali o tom, aká žiarivá budúcnosť ju čaká.
“Len aby to nebolo na úkor zdravia!” neustále dodávala stará mama. “Daj Boh…”
Školu samozrejme Adelika skončila so zlatou medailou. Dostala sa na dobrú univerzitu, prekonala vysokú konkurenciu. Aj tam študovala s výbornými výsledkami.
Prácu hľadať nemusela. Ihneď po obhajobe diplomu ju oslovili s ponukou. Dokonca si musela vybrať z dvoch miest. Vybrala si to, ktoré bolo bližšie k domovu.
Vďaka svojej pracovitosti a vytrvalosti sa jej v práci darilo výborne. Jej snahy si všímali, podporovali ju a mzdový plat sa jej zvyšoval. Čoskoro si Adelika kúpila vlastný byt a odsťahovala sa od mamy a babky.
“Och, vnučka,” vzdychla babka, “Už dávno si dospelá, chceš žiť sama, chápem… Ale tak veľmi sa ti budeme cnieť!”
“Neboj sa, babička! Budem často chodiť k vám, koniec koncov budeme žiť v rovnakom meste, nie sto kilometrov ďaleko,” usmievala sa Adelika a objímala babku.
“Len keď nejakého ženích napokon nájdeš, priveď ho k nám na návštevu,” usmievala sa babka so slzami v očiach. “Nenechaj sa ošáliť, dievčička moja. Mám bystrozraký pohľad, podvodníkov rozpoznám z diaľky.”
“Babka, no to je… ja tiež nie som hlúpa. Sama si ich vyberiem.”
“Pozor, že si jedného už našla,” zamračila sa babka a významne sa pozrela na Olgu, mamu Adeliky, ktorá sa ohradila:
“Mama, no čo to hovoríš! Celý život mi to budeš pripomínať?!”
Mama Adeliky nemá rada hovoriť o svojom bývalom milencovi. O tom, kvôli ktorému raz stratila hlavu, a z ktorého sa narodila Adelika. Skryla pred mamou fakt ich zoznámenia a spoznávania, no on oklamal dievča a ukázal sa nie taký, ako sa prezentoval. A potom skončil v mieste nedeľaľeko. Odtiaľ poslal správu Olge, mysliac si, že ho stále miluje a odpustí, ale ona neodpustila. A Adeliku sa rozhodla porodiť, čoho nikdy neľutovala. Dievčaťu nechýbalo nič, nakoľko jej matke pomáhala babka…
Napriek radám babky, Adelika so svojou rodinou neponáhľala zoznámiť Sergeia. Páčil sa jej. Prosto sa jej páčil. Nič od neho nepotrebovala, čo na nej očarilo aj Sergeia. Inteligentná krásna dievčina, sebavedomá, vie, čo chce a ako to dosiahnuť, platí si za seba a je k nej absolútne nezávislá. Navyše Sergei nedávno ukončil vzťah so ženou, ktorá bola úplným opakom Adeliky. Hviezdy sa zhodli.
Sergei bol slobodný umelec z tých, ktorí zatiaľ “neobjavili samých seba”. Praktickej a pragmatickej Adelike chýbala takáto romantika v živote. A Sergei bol veľmi romantický. Daroval kvety, kupoval darčeky, často za posledné peniaze, lebo peňazí sa mu vždy nedostávalo. Objednávky, raz boli, inokedy nie. Ale jedno bolo úplne jasné – Sergei mal talent. A Adelika sa stala jeho múzou. Maľoval jej portréty, ktoré sa veľmi dobre predávali, no občas stratil inšpiráciu a upadol do depresie, a potom úplne prestal tvoriť. Adelika mu často hovorila, aby nelieniví, že mu na úspech treba len vytrvalosť, lebo talent mal. A on si z neho vždy robil žarty a hovoril, že mu ku šťastiu chýba iba ona, Adelika. A potom išli do spálne…
Sergei často prespával u Adeliky. V jeho garzónke bolo ateliér. Všetko tam bolo zanesené plátnami a farbami a malý starý gaučik, na ktorom niekedy spával Sergei, bol umiestnený v kuchyni.
Bývať spolu Adelika nenavrhávala a on nenaliehal. Sergeia nekontrolovala, na svadbu netlačila, o rodine a deťoch nesnila, drahé darčeky nevypytovala, lebo načo? Sama si mohla kúpiť všetko, čo chcela.
Adelika často platila nielen za seba, ale aj za neho: romantickú večeru v reštaurácii, výlety a iné zábavy, odpúšťajúc mu ďalšie “bezpeňazové obdobie”, pričom vždy ponúkla riešenie. Pokúšala sa pomôcť Sergeiovi zlepšiť predaj obrazov a zvýšiť objednávky, niekedy mu ponúkala miesto v práci, kde by mohol zarábať a pokračovať v maľovaní obrazov. Ale Sergeiovi sa novinky nepáčili a čo sa týka práce, spravidla niečo ho vždy neuspokojilo. Buď zárobok, alebo rozvrh. Smutne sa usmieval a hovoril, že je voľný vták a zrejme to tak má byť. Adelika nesúhlasila a pokúšala sa pomôcť milovanému.
Napriek tomu jej muž naplno vyhovoval, neprejavovala mu žiadne výhrady. U neho našla útechu pre telo i dušu.
Ale jedného dňa počas prechádzky so Sergeiom, po bezvýznamných rozhovoroch o počasí a udalostiach vo svete kultúry, ktoré Sergeia zaujímali, zrazu oznámil, že sa musia rozísť. Adelika bola ohromená. Zastavili sa a sadli si na lavičku. Adelika už v duchu plánovala dnešnú spoločnú večeru, dokonca si pripravila jedlo aj nápoje. Po prechádzke mali ísť k nej. Nič nenaznačovalo takýto vývoj udalostí…
Sergei sa poplátane snažil vysvetľovať, že je preňho príliš dobrá, zatiaľ v živote nič významného nedosiahol, jeho finančná situácia je nestabilná, nemá jej čo ponúknuť. A Adelika je taká sebestačná a skvelá. Sama rieši svoje problémy, nič od nikoho nežiada, drží sa sebavedomo a nezávisle a má peniaze.
“A to ma znervózňuje! Chápeš, znervózňuje!” vyhlásil Sergei. “Ty sama rozhoduješ, ako a kam ich minúť, neodmietaš si nič. Môžeš si kúpiť hocičo, čo chceš, a ja počítam drobné. Vidím tvoj výraz tváre, keď dostaneš moje darčeky. Si zdvorilá dievča, hovoríš ďakujem a iné milosti, avšak to, na čo som šetril dva mesiace, môžeš si kúpiť teraz, jedným pohybom ruky, iba vytiahnutím karty z kabelky. Áno, všetko máš také úžasné! Tá tvoja kabelka, koľko stála! Aby som si ju kúpil, musím tri mesiace pracovať.
“Teda ťa znervózňuje môj dostatok?!” Adelika bola ohromená. “Ako to môžeš povedať? Veď komu ak nie tebe je známe, ako ťažko sa mi tieto peniaze získavajú! Veľmi veľa pracujem pre ne. A ty ma vyčítaš môj vlastný dostatok? Nič som ti ani slovom, ani činom nevyčítala. K ničomu som ťa neprinútila, neponížila…”
Sergej mlčal a odvrátil sa od nej.
Adelika jednoducho vstala a odkráčala preč. Načo reči, na čo? Namiesto toho, aby sa pokúsil dorásť na jej úroveň, muž sa jednoducho skoval, vzdal to. Mohol jej zdieľať svoje pocity, a spolu by určite našli riešenie. Ale nie. On sa rozhodol rozísť. Peniaze ho znervózňujú! Kto ti bráni zarobiť? Máš hlavu, talent, zlaté ruky, pracuj, tvoř! Nie! Dobre teda. Nech si žije po svojom. On je predsa voľný vták.
Adelika bola na Sergeia neuveriteľne nahnevaná. Stará mama mala pravdu, všade sú tí, ktorí sa chcú priživiť na cudzí účet. A ešte aj vyhlásiť požiadavky.
***
“No čože si ho stále nezoznámila s našim ženíchom?” opýtala sa stará mama počas ďalšej návštevy Adeliky.
“Ani ho nieto, babi…” smutne odpovedala vnučka.
“Akože nieto, dievča moje? To nemôže byť.”
“Môže. Pravdepodobne budem musieť sama kukúkvať. Ako sa hovorí, so štyridsiatimi mačkami,” usmiala sa Adelika.
“Neboj sa, dcéra, veď aké sú tvoje roky!” povedala mama. “Mala by si len hľadať rovnakého.”
“Možno by mala. Len mňa, prečo nejak nechcem. Uvedomila som si, že všetko môžem urobiť sama, na čo mi je ďalšia záťaž? Trápiť si nervy?”
Napriek úpadkovej nálade, Adelika po nejakom čase nakoniec našla svoju lásku. Mladý muž, ktorý bol rovnako cielený, si zamiloval dievčinu, a ona zamilovala jeho.
Rozumeli si s pol slova, pretože boli veľmi podobní. So vytrvalou prácou systematicky dosahovali svoje ciele. Spoločne, spolu. Diskutovali o svojich plánoch a zdieľali úspechy.
A Sergeia Adelika jedného dňa videla na ulici. Maľoval nejaké dievča, sediac pred stojan na bulvári. Sedeli vedľa neho aj iní umelci, ktorí maľovali z prírody. Adelika ho nespozorovala hneď. Sergei vyzeral akosi unavený a trochu zosušený. Ale ju spoznal ihneď, a rýchlo odvrátil pohľad, akoby ju ani nepoznal.
Adelika, kráčajúc, na svojich nových topánkach, ktoré, ako kedysi povedal Sergei, stáli ako dve jeho výplaty, myslela na to, že každému jeho. Evidentne, jemu bolo pohodlné na úrovni, kde je. Vyššie sa nechcel pustiť. Ako sa hovorí, lepší vrabec v hrsti ako holub na streche…
