Čakám ťa, keď prídeš
“Haló, Zuzana?” – ozval sa známy hlas.
Zaskočená náhlym vzrušením, ktoré jej stúpalo do krku a srdce jej buchalo hlasno a rýchlo, nemohla ani slovo povedať. Keby nebolo tichého šumenia televízie, buchot srdca by prebudil jej manžela.
“Chýbala si mi. Nemohol som už čakať. Stále na teba myslím. Poďme sa stretnúť,” – hovoril príjemný mužský hlas v telefóne.
Zuzana vyšla z izby a pevne zatvorila za sebou dvere. Oprela sa o stenu v predsieni. Nohy jej zrazu boli ako z vaty, neposlúchali ju.
“Zuzana, si tam?” – hlas ju volal, lákal, desil svojou realitou.
Nemala brať telefón, nemala odpovedať. Márne, že sa nepozrela na displej.
Snažila sa zabudnúť, zo všetkých síl sa snažila zabudnúť na neho, na tú bláznivú noc. Presviedčala sama seba, že má pevné manželstvo, dobrého muža, že sú spolu toľko rokov. Netreba jej nič a nikoho…
S jej budúcim manželom chodila Zuzana do tej istej triedy. Juraj bol premiantom, vyhrával olympiády z matematiky a fyziky. Na strednej začal nosiť okuliare, a tak mu ostala prezývka Belo. A nebolo prečo. Bol pokojný, priplácaný, s ružovými lícami – pravá postava z klasického románu.
Zuzana, ako všetky dievčatá v triede, v ňom nevidela predmet lásky. Opýtať sa na ťažkú úlohu, napovedať pri písomke – to bolo niečo iné. Zuzanej sa páčili chlapci výrazní, pekní, športovní, s humorom a trochu drzí.
Raz sa náhodou stretli na ulici, rozprávali sa, spomínali spolužiakov. Juraj už nosil šošovky. “Vlastne je to milý človek,” – pomyslela si vtedy Zuzana.
Juraj dokončil bratislavskú univerzitu, Zuzana ešte študovala na poslednom ročníku medicíny. Vymenili si telefónne čísla, len tak pre istotu. Po skončení školy uplynulo päť rokov, spolužiaci plánovali stretnutie. Juraj sľúbil, že Zuzane zavolá a povie, kde a kedy sa stretnutie uskutoční. Zuzana mu dala svoje číslo, ale na stretnutie ísť nechcela. Juraja aj tak okamžite vyhodila z hlavy.
Ale po pár dňoch zavolal a pozval ju do kina. Chlapcov mala občas, ale vážny vzťah sa nikdy neuskutočnil. Ten, kto sa jej páčil, ju nevnímal a chodil s inými. A s tými, ktorí sa jej nepáčili, nechcela chodiť.
“Choď, pozri sa, zostaneš starou slečnou,” – predpovedala jej mama.
A tak Zuzana šla s Jurajom do kina. Tak začali chodiť. Juraj jej čoskoro vyznal lásku a požiadal ju o ruku. S ním bolo pokojne. Pracoval vo veľkej firme, čakala ho dobrá budúcnosť.
“Ešte čo váhaš? Zober ho a urob si z neho, čo chceš,” – poradila mama, a Zuzana súhlasila.
Vzťah medzi nimi bol pokojný. Ak sa vyskytli hádky, boli len kvôli Zuzane.
Potom sa im narodila dcéra. Svokra sa do ich vzťahu nepleZuzana sa ešte raz oslabene oprela o stenu, zložila ruky na srdce a pomyslela si, že niekedy stačí jeden nevhodný krok, aby sa celý svet rozpadol ako domček z kariet.
