Halo, Martina? – ozval sa známy hlas.
Od náhlej vlny emócií, ktorá jej stuhla hrdlo a srdce začalo búšiť hlasne a rýchlo, nemohla vydať ani slovo. Keby nie televízor v pozadí, jej búšenie by isto zobudilo manžela.
– Chýbala si mi. Nemohol som už čakať. Stále na teba myslím. Stretnime sa, – hovoril príjemný mužský hlas.
Martina vyšla z izby a tiško zavrela dvere. Oprela sa o stenu v predsíni. Nohy sa jej zrazu zmenili na vatu, neposlúchali.
– Martina, si tam? – volal ten hlas, lákal, desil svojou reálnosťou.
Nemala brať telefón, nemala odpovedať. Mala sa pozrieť na displej.
Snažila sa zabudnúť, zo všetkých síl zabudnúť na neho, na tú šialenú noc. Hovorila si, že má pevné manželstvo, dobrého muža, sú spolu už toľko rokov. Nič viac nepotrebuje…
So svojím budúcim manželom chodila do jednej triedy. Viktor bol premiant, vyhrával matematické a fyzikálne olympiády. Na strednej si začal nosiť okuliare, a tak mu priľpela prezývka “Škraboška”. A nebolo prečo. Bol pokojný, mierne prihrbtený, s ružovými licami – ako postava z románu.
Martina, ako všetky dievčatá v triede, ho nevnímala ako nápadníka. Spísať ťažkú úlohu, podpísať sa na písomke – to bolo niečo iné. Páčili sa jej chlapci výrazní, pekní, športoví, s humorom a trošku drzí.
Raz sa náhodne stretli na ulici, rozprávali sa, spomínali spolužiakov. Viktor už nosil šošovky. “Vlastne je milý,” pomyslela si vtedy Martina.
Viktor dokončil bratislavskú univerzitu, Martina ešte študovala medicínu. Vymenili sitelefónne čísla, pre každý prípad. Po škole uplynulo päť rokov, spolužiaci plánovali stretnutie. Viktor sľúbil, že zavolá a povie, kde a kedy sa stretnú. Dala mu číslo, ale ísť nechcela. Na neho zabudla hneď.
Ale o pár dní neskôr zavolal a pozval ju do kina. Chlapcov mala tu a tam, ale nič vážne. Tí, ktorí sa jej páčili, sa o ňu nezaujímali. A s tými, ktorí ju nezaujímali, nechcela chodiť.
– Choď, inak zostaneš stará dievka, – predpovedala mama.
A tak išla s Viktorom do kina. Tak začali chodiť. Čoskoro sa jej vyznal z lásky a požiadal ju o ruku. S ním bolo pokojne. Pracoval vo veľkej firme, mali pred sebou istú budúcnosť.
– Čo ešte váhaš? Vezmi ho, budeš ho mať ako modelínu, – poradila mama, a Martina súhlasila.
Ich vzťah bol rovný. Ak sa hádali, väčšinou kvôli nej.
Potom sa im narodila dcéra. Svokra sa do ich vzťahu nepleAle keď vystúpila z vlaku a cítila Igorovu ruku vo svojej, vedela, že tento okamih bol všetkým, kvôli čomu stálo za to riskovať celý svoj život.
