Staršiu dcéru, Ľubomíru, rozhodla o rodinnom verdikte. Pre svoj hrubý charakter a veľké nároky na snúbencov sa nikdy nevydaľ a do tridsiatich rokov sa zmenila na trpkú mužovražlivku akúsi žlčovú vredovú chorobu, nočnú mora každému mužovi v koži.
Prívesok, povedala, akoby už to predpísala. Mladšiu dcéru, Janu, bláznivú a pučatú, si len schválne zakričala. Matka mlčala, ale jej zamračený výraz naznačoval, že nová svokra sa jej nepáči. Čo by sa však mohlo páčiť? Jediný syn, opora a nádej rodiny, odišiel do armády a priniesol si domov ženu. Tá, takzvaná manželka, nemala ani otca, ani matku, ani peniaze. Nič. Buď vyrástla v sirotinci, alebo sa skrývala v príbuzenstve nič nebolo známe. Tomáš mlčal a žartoval: Nebuď smutná, mami, zbohatneme. Hovorili, s kým si to priviedol do domu možno nejakú zlodejku, podvodníčku. Koľko ich už v dedine je?
Od chvíle, čo Prívesok vstúpila do domu, Varvara Nikitichna (tak ju volali) nespala noci. V polovičnom prebudení čakala na nejaké prekvapenia od novej rodiny keď začne po skrinkách škrabkať. Dcéra ju podnecovala: Matko, schovaj nejaké cennosti u seba. Snažila sa ochrániť zlaté šaty, aby sa jedného rána neprebudili len s prázdnymi rukami.
Tomáš, za mesiac, zhltol všetku trpezlivosť: Kam si priviedol tú ženu? Kde bolo tvoje oko? Žiadna koža, žiadna tvár!
Nič nebolo iné, než žiť. Začali si Prívesok vkladať na svoje miesto.
Dom bol bohatý, záhrada tridsať hektárov, tri prasiatka v ohrade, vtáky to nebolo nič. Prácu sa nedá odpracovať ani za celý život. Prívesok si nestěžovala. Varila, upratovala, dozerala na prasiatka, snažila sa vyhovieť svokre. Ale ak srdce matky neboli spokojné, ani zlatý koberec nezmení osud. Prvá noc, keď sa v domoch rozkrižili, povedala s hnevom:
Volaj ma menom a otcovským. Tak bude lepšie. Mám už vlastné dcéry, a ty, akokoľvek sa snažíš, nebudeš ich nahradzovať.
Odvtedy ju Varvara Nikitichna nazývala Prívesok, a matka ju vôbec neoslovovala. Len hovorila: Treba spraviť. A to všetko. Žiadne polehčovanie. Ale nevítané sesternice neboli povolené. Každý odsek sa vkladalo presne na miesto. Niekedy matka musela zadržať rozpadnuté dcéry ne preto, že by sa mrzla na Prívesok, ale lebo v dome musel byť poriadok, nie hádky. A dievča sa ukázalo ako pracovitá. Nebola lenivá, berala sa do všetkého. Materiálne sa s časom roztavovala.
Možno by sa život ustálil, keby Tomáš neodbehával. Ktorý muž vydrží, keď mu od rána do večera niekto kričí: Na koho si sa vzal, na koho? A potom Ľubomíra predstavila Tomášovi nejakú kamarátku, a všetko sa zamotá. Sesternice slávili víťazstvo: Teraz sa nenávidená Prívesok uprace. Matka mlčala, a Prívesok sa tvárila, že sa nič nestalo, len sa schovávala v úzkých očiach smutných, skládlých. Zrazu, ako hrom na jasnom nebi, prišli dve správy: Prívesok čaká dieťa, a Tomáš s ňou chce rozvod.
To sa nestane, povedala matka Tomášovi. Nezobrala som ti ju za svokru.
Ale ak už ste manželia, žijete! Nie je kam sa hnevať. Čoskoro budeš otcom. Ak porušíš poriadok, vyhodím ťa a nebudem ťa vôbec poznať. A Šárka zostane.
Prvýkrát po celom živote matka Prívesok oslovila menom. Sestry zostali bez reči. Tomáš sa rozhneval: Som muž, mám právo rozhodovať. Matka však ruky do bokov zakrížila a zasmejala sa: Aký si muž? Ešte si len nohavice! Keď porodíš dieťa, vychováš ho, dáš mu rozum a povedieš ho do ľudí, potom sa možno nazveš mužom!
Matka nikdy neplížila slová do vrecúška, ale Tomáš bol stále pod matkou.
Keď sa rozhodol, odišiel. Šárka zostala. Po stanovenom čase porodila dcéru a nazvala ju Varuška. Matka, keď to zistila, nič nehovorila, ale bolo vidieť, že je šťastná.
Vonku v dome sa nič nezmenilo, len Tomáš zabudol cestu domov. Bol rozčúlený. Matka tiež maloľáko trpela, ale neprejavila to. Zároveň maličkosť milovala, kupovala jej darčeky a sladkosti. Šárka však nikdy neprešla, že stratila syna cez ňu. Nikdy ju nepokarhala.
Ošesť rokov uplynulo. Sestry sa vydali a v veľkom dome zostali traja: matka, Šárka a Varuška. Tomáš sa zapojil do armády a odcestoval na sever s novou manželkou. K Šárke sa priblížil dôchodcový vojak, starší muž, rozvedený, ktorý jej zostal byt a sám žil v internáte. Mal dôstojný dôchodok, bol seriózny chlap. Šárke sa páčil, ale kam ho vezie? K svokre?
Vysvetlil jej všetko, požiadal o odpustenie a odišiel. Ale nebol hlúpy išiel k matke v úcte. Varvara Nikitichna, milujem Šárku, nemôžem žiť bez nej.
Matka ani tvár nevyzerala.
Miluješ? spýtala sa. Takže žijete spoločne.
Počakala a doplnila: Varušku nepustím z bytu. Tu žite so mnou.
A tak všetci spolu žili. Obyvatelia dediny si šuchotili jazykom až do únavy, šepkali, ako bláznivá Nikitichna vymrštila vlastného syna preč a Prívesok prijala podvodníka. Len jeden lenivý si neodčistil kosti Varve Nikitichnej. Ona sa však nestarala o nepodstatné reči, nevedela sa rozprávať so susedmi, nehovorila o mladých, držala sa hrdobne a neotrasiteľne. Šárka porodila Katarínu. Matka sa nemohla radovať zo svojich vnúčok. Aká Katarína je mojou vnučkou? Vôbec nie.
A tak sa stalo, že zrazu prišlo nečakané nešťastie. Šárka ťažko ochorela. Muž zlyhal, niekedy sa aj zapil. Matka ticho, bez zbytočných slov, vybrala všetky peniaze z knihy a odvezla Šárku do Bratislavy. Píše predpisy na lieky, ukazuje lekárovi. Nepomohlo to.
Jedného rána sa Šárke uľavilo a požiadala matku o kurací vývar. Matka rýchlo zabila kura, olúpala ho a uvarila. Keď priniesla vývar, Šárka ho nedokázala zjesť a po prvýkrát v živote rozplakala sa. Matka, ktorú nikto nikdy nevidel plačúcu, plačala spolu s ňou:
Prečo odchádzaš, dieťa, keď som ťa milovala? Čo robíš?
Potom sa upokojila, utierala slzy a povedala:
Nebuď sa bát o deti, neodídu.
Od tej chvíle už viac neplače, sedi pri Šárke, drží ju za ruku a jemne hladí, akoby žiadala odpustenie za všetko, čo medzi nimi bolo.
Ďalších desať rokov uplynulo. Varušku vybrali za ženu. Prišli Ľubomíra a Jana, staršie, ozelenelé. Žiadna z nich nedala Boh svoje deti. Zvolala sa celá rodina. Tomáš prišiel, ale už sa od svojho manželstva rozviedol. Pitie ho upokojilo. Keď uvidel, aká krásna je Varuška, potešil sa. Nečakal som, že mám takú úžasnú dcéru. Keď však počul, že dieťa nazýva svojho pravého otca cudzím mužom, zlial sa a hneď sa obrátil k matke s výčitkou: Prečo si pustila cudzieho muža do domu? Nechaj ho upratovať, nie je tu nič pre neho. Ja som otcom!
Matka odpovedala:
Nie, synu. Nie si otcom. Keď si bol mladý v nohaviciach, nikdy si nevyštudoval, aby si bol mužom.
Povedala to s tvrdosťou. Tomáš neznášal takú hanbu, zbalil svoje veci a znovu odcestoval po svete. Varuška sa vydala, porodila syna a v jeho čase, na počesť svojho adoptívneho otca, nazvala ho Alexander. A Varia, ich stará matka, bola pochovaná pri Šárke.
Tak ležia po rade: snúbenica a svokra. Medzi nimi tejto jari vyrástla breza. Odkiaľ prišla, nikto nevedel. Nikto ju nepôsadil. Možno to bol posledný pozdrav od Šárky, alebo posledné prepáč od matky.
