Drahý denník,
Predstav si, dnes ráno mi nečakane volala neznáma žena.
Katka, my sa chystáme k vám na návštevu! Už máme kúpené lístky! zahlásila predtým, než som stihla vôbec niečo povedať. Chvíľu som sedela s telefónom pri uchu a márne lovila v pamäti, ktorá vzdialená rodina zo mňa práve vytiahla meno, ktoré používajú len blízki.
Prosím? Kto to je? Aká návšteva?
Katka, zachichotala sa, veď to som ja, tvoja teta Margita!
Nech som rozmýšľala akokoľvek, také meno mi nič nehovorilo. Pre istotu som však slušne pokračovala:
A čo by ste teda potrebovali?
No prísť na krátku návštevu. Veď ty žiješ pri vode, či nie? Len na pár dní, pretože Michalovi, môjmu synovi, veľmi lekári odporučili čerstvý vzduch od jazera
Po krátkom rozhovore som pochopila, že teta Margita plánuje prísť so svojím synom Michalom, ktorý údajne potrebuje čistý vzduch kvôli zdraviu. Prisahala, že nás nebude nijak obťažovať, po sebe všetko uprace a ešte aj pomôže. Nedôverčivo som pristala, mala som silné tušenie, že to nebude len také jednoduché.
Ďakujeme, Katka! zapípal jej veselý hlas. Už tento piatok sme u vás!
Rýchlo zavrela hovor. Len som si vzdychla a zadívala sa na môjho dvanásťročného syna Petra.
Zase k nám niekto ide? spýtal sa, už dávno vycvičený na neohlásené návštevy.
Asi nejaká teta Margita, pokrčila som ramenami.
Zavolaj babke a zisti, kto to vôbec je! odporučil Peter, ktorý takýchto hostí vôbec neobluboval. Mal už svoje skúsenosti.
Posledné roky som každého odmietala. No teraz, keď ide o dieťa a jeho zdravie, rozhodla som sa byť výnimočne milá. Veď vraj len na dva dni
Domček u jazera som kúpila pred tromi rokmi po rozvode. Usadili sme sa v Štiavnických Baniach. Zrazu sa objavovali stále noví príbuzní niektorých som nepoznala ani podľa mena.
Zo začiatku som sa na nové tváre tešila, ale rýchlo som prešla ilúziou mnohí prichádzali len preto, aby mali kde prespať, najesť sa a ešte si aj rozkazovať. Pamätám si na jednu sestru, ktorá si všetko nechala nosiť pod nos, nadávala na moje varenie a dožadovala sa čistých uterákov každý deň. Po niekoľkých takýchto ošemetných stretnutiach som sa naučila promptne dávať najavo, že z môjho domu si hotel robiť nebudú.
Niektorí to skúšali zas a znova, no viac som ich za prah nepustila. Našťastie, našli sa aj dobré duše tí pomohli, porozprávali sa a s radosťou som ich videla. Takých však bolo vždy málo.
Rada som dala na Petrovu radu volala som mame, ktorá presídlila do Zvolena, ale za mnou chodievala na návštevu, keď potrebovala vypnúť.
Ahoj, Katka, ozvala sa.
Ahoj mama, ako sa máš?
Pár minút sme prebrali všetko možné, až som prešla k tému Margity.
Naozaj nepoznám, mračila sa mama. Možno je to z otcovej strany? Spýtam sa ho, ale pochybujem, že bude vedieť.
V skutočnosti mi tento rozhovor veľa nepomohol. Neostávalo mi nič, len čakať.
O dva dni prifrčali. Margita bola razantná dáma s prešibaným pohľadom, Michal, zďaleka nie malý chlapec, ale pätnásťročný vyhladovaný tínedžer. Samozrejme, o žiadne lekárske odporúčania nešlo, len chceli pobyt pri jazere zadarmo. Typické.
Prečo ste nás nevyzdvihli na stanici? vykríkla hneď pri privítaní Margita. Ani otec ju nespoznal
Mama predsa takto nefunguje, zamrmlal Peter.
Margita jeho slová odignorovala, ale pohľad zúrivý.
Katka, kam si môžeme odložiť veci? Kde budeme spať?
Máte jednu izbu, zamračila som sa, nemám priestor pre každého hosťa vlastnú izbu.
Nás uisťovali, že máš krásny veľký dom hneď pri jazere
Neviem, kto vám to natáral. Ak vám niečo nevyhovuje, odporúčam hotel, bila som rovno na otvorenú kartu. Nechcem začínať hádkou.
Margita sa ihneď usmiala a začala sa podlizovať:
Katka, nebuď taká prísna, cestovali sme dlho. Poďme dnu, drahá neterka!
Vtrhla do domu, Michal za ňou ťahal kufre. Peter na mňa pozrel: Hovoril som ti, nemala si ich pustiť!
Upokojovala som ho aj seba: Veď len štyridsaťosem hodín
Našťastie zvyšok dňa prebehol pokojne. Margita a Michal zaľahli skoro, hoci sa chvíľu sťažovali, že sú zvyknutí na oddelené izby. Mala som ešte dve izby vo výstavbe, nebolo možné ich použiť. Mohli spať v obývačke, no obaja odmietli. Nechala som to tak, šla spať.
Nadránom ma prebudil nehorázny hluk. S vypätím síl som mrkla na hodiny ešte len šesť. Som sova a Peter tiež vie, že ráno ma radšej nehádať. On ticho vstane, ide na prechádzku, píše mi vždy odkaz.
Čo sa deje? vyšuchtala som do obývačky.
Nič strašné, Katka, Margita rozsýpala šatstvo z kufra kde mám plavky, preboha, zabudla som ich vôbec?
Nesmieš to riešiť v izbe? Trochu potichšie, prosím?
V izbe nemám miesto. Snažím sa ticho.
Na dvore búchal Michal do vedra. Takto si čakala matku. Prosila som Margitu, nech ho upokojí, lebo budeme mať pohromu so susedmi. Sťažka ho zavolala, prešiel na lavičku.
Spánok bol v prachu, zamierila som do kuchyne.
Kam ideš?
Dám si kávu, odvrkla som.
Super, aj ja chcem veľký hrnček, s mliekom, tri cukre!
Zastavila som sa, otočila.
Margita, neviem vaše druhé meno, ale ste v mojom dome, už od rána rozkazujete a ešte chcete šéfovať s kávou?
Veď už nie je ráno, pokrčila ramená, som Margita Štefanová. Takže káva?
U nás platí samoobsluha.
Deň sa začal zle. Peter prišiel do kuchyne, povzbudivo ma pohladil po ramene.
Veď ja som ti vravel, sú drzí ako tanky. Ešte ich môžeš vyhodiť!
Jeden deň vydržíme
Dnes sa ešte len začal! Už aj mňa zobudili.
Margita sa objavila s mrzutou tvárou.
Kávu ste nespravili?
Mama ani nemusí! Varte si ju sama! skočil za mňa Peter.
Katka, svojmu synovi si nevysvetlila, že starším sa neodvráva?
Moje dieťa nechajte tak! už som začínala vrieť.
Nie som malý! zamrmlal Peter.
Margita v napätom tichu kávu nasýpala, pokojne sa usmiala.
Katka, neukážeš nám cestu k jazeru? Zavedieš nás?
Stačí zísť po cestičke a už vidíte breh. Veľmi jednoduché.
Keď začali Margitine ty, prestala som sa krotiť aj ja.
Ty nejdeš s nami?
Peter hodil zúfalý pohľad. Vedela som, že na pláž s nimi určite nepôjde.
My prídeme až poobede. Skúste ísť sami.
A čo na obed?
Vždy som varila pre mňa a Petra. Hosťom, ak boli slušní a dali aspoň zopár eur na nákup. Bohatá nie som, aby som platenými hostinami zásobovala cudzích. Ako obvykle som povedala:
My si s Petrom varíme spolu, vy môžete zájsť do blízkej reštaurácie.
Nemôžeš nám niečo navariť? Neznesiem jedlo z podniku, skúšala Margita žalostný pohľad.
Navarím, za presne dohodnutú cenu. Aj ja musím z niečoho žiť, priamo som povedala.
Margita len pohŕdavo šklbla bradou.
Aj tak je lepšie najesť sa v reštaurácii, aspoň je to chutnejšie!
Peter sa uškrnul, nekomentoval.
Dva dni ubehli v škriepkach a tensiách. Až na druhý deň sa ukázalo, že Margita neplánuje odísť. Keď som jej pripomenula sľub, nasadila nechápavý úsmev:
Katka, veď čo robíš drámu, nevyhodíš nás! Máme dovolenku na týždeň. Ostávame, veď ti to azda neprekáža?
Mňa to škrelo. Bola som vyčerpaná, nervy na prasknutie a o ich príbuznosti stále žiaden dôkaz, len reči. Michal v kúte potichu cmúľal cukrík a mlčky zaberal Petrov bicykel, robil neplechu a robil rámus na dvore. Už aj susedia šomrali.
Ale áno, prekáža mi. Toto je môj dom a zajtra čakám kamarátov. Dohoda bola na dva dni. Zbaľte sa, ráno odídete.
Hovorila som pokojne, chladne. Margita nevedela, čo povedať oči sa jej rozšírili, skoro až kričala:
Takto vyháňaš rodinu?! Kam máme ísť? Na stanicu? Čo teraz?!
Michal stál bokom, v očiach rozpaky.
Rodina ste možno na papieri, ale nik vás nepozná! Máte čas do rána. Ak necháte bordel alebo si niečo odnesiete, zavolám políciu.
Odišla som zo spoločnej izby a vnútri som konečne pocítila úľavu. Na druhý deň ráno Margita s Michalom odišli. Mrmlali, zanadávali, ale museli sa prispôsobiť.
Po tejto skúsenosti som si v duchu sľúbila: Už nikdy nevpustím do domu takých príbuzných. Ani na dva dni.
