Drahý denník,
Dnes bol jeden z tých dní, ktoré si človek zapamätá na dlhú dobu. Ráno zazvonil telefón, a kým som ešte premýšľal, kto by to mohol byť, z druhej strany sa ozval veselý ženský hlas: Kveta, my by sme radi prišli na návštevu! Už máme aj lístky vlakové!
Chvíľu som nechápal, kto je na linke, meno Kveta mi síce povedali, ale ja som žiadnu takú príbuznú hneď nevytiahol z pamäti. Ani naša rodina nie je najmenšia, tak som tipoval, či sa mi neozvala nejaká sesternica z východu.
A kto ste, prosím vás? opýtal som sa opatrne.
Žena sa zasmiala, vraj: Kveta, no predsa ja tvoja teta Hanka!
Takú tetu som si veru nevedel vybaviť, ale zo slušnosti som sa opýtal, čo by teda potrebovali.
Hanka vysvetlila, že jej syn Marek potrebuje zmenu vzduchu, vraj mu lekári odporučili tatranský vzduch kvôli zdravíčku a keďže vedia, že mám dom v Tatranskej Lomnici, páčilo by sa im prísť aspoň na dva dni. Sľúbili, že ma nebudú nijak obťažovať, upracú po sebe, a dokonca aj pomôžu, kde bude treba.
Mal som zvláštny pocit, ale súhlasil som. Veď, povedzme si pravdu, koľko návštev môže byť takéto krátkodobé?
Po položení som sa obrátil na dcéru Vierku, ktorá sedela v kuchyni.
Vieš čo, Vierka, hovorím jej, asi k nám opäť niekto príde na návštevu.
Och, zase nejaká rodina? Zavolaj babke, nech zistí, kto to vlastne je, odvetila Vierka podráždene.
Poslúchol som ju a volal matke do Prešova. Ani ona nevedela spojiť Hannu a Mareka s našou rodinou. Asi teda naozaj vzdialená vetva.
O dva dni stáli tí dvaja pred domom: teta Hanka, robustná žena s prerazeným pohľadom, a jej malý Marek. Ten však nebol žiadny drobec, ako spomínala bol to veľký, štrnásťročný chalanisko, ktorý už dávno prerástol svoju mamu. A na liečenie nepotreboval vôbec ísť, zistil som až neskôr; Hanke sa len zachcelo malú dovolenku zadarmo.
Ich prvé slová boli: A prečo ste nás nečakali na stanici?
Veď vám nie som taxikár, zamrmlala Vierka za mojím chrbtom.
Keď sme ich voviedli dnu, hneď sa začali pýtať, kde majú izby. Máte jednu izbu, viac nemám, vysvetlil som im sucho. Tetu zjavne prekvapilo, že v dome nie je luxus ako v hoteli.
Prvé poobede ešte ubehlo celkom pokojne, ale ráno bolo ako z nočnej mory. Hanka v obývačke prehrabovala kufre, Marek trieskal vonku po kovovom vedre, že mi až sused kričal cez plot, čo sa deje. Keď som sa Hanke sťažoval, len pokrčila plecami a pokračovala v pátraní po plavkách.
S kávičku som si chcel urobiť sám, no Hanka si hneď objednala veľký hrnček s mliekom a tromi cukrami. Pekne som jej vysvetlil, že kto si kávičku chce, ten si ju urobí, lebo tu obsluhu nerobím.
Následne chceli, aby som im robil sprievodcu na Štrbské pleso, na čo som rázne povedal, že im dám len inštrukcie, radi nech idú sami.
Na obedy som ich nevzal, navrhol som im blízku kolibu pod lesom. Hanka že vraj nemôže jesť z verejnej kuchyne, ale keď som nadhodil cenu z domácich surovín, otočili to do tej koliby.
Dva dni s nimi boli o neustálom dohadovaní a malichernostiach, až keď vyšla pravda najavo: Kveta, my si pobyt trošku predĺžime, veď máme dovolenkový lístok na týždeň. Tebe to vari vadí?
Rýchlo som povedal, že mi to veru prekáža. Je to môj dom, už o deň neskôr mám prísť kamarátka z Bratislavy a ďalší hostia. Oznámil som im, že ako sme sa dohodli, tak majú ráno odísť.
Hanka sa rozkričala, že rodinu vyhadzujem, a že kam akože majú ísť na stanicu? No podľa mňa rodina je tá, ktorú mám rád, nie ktosi, koho neviem ani zaradiť do rodokmeňa. A ak by mi aj niečo chceli ukradnúť, mala som už pripravený mobil so zavolanim polície, keby niečo.
Ráno odišli. Dosť znechutení, celú cestu cez dvor vyratúvali, čo všetko im nevyhovovalo, ale museli sa podriadiť.
Po tejto skúsenosti som si povedal, že už nikdy viac na dve noci, ani na jednu, nepozvem príbuzných, ktorých si neviem spojiť ani s prímením v našom rodinnom albume. Naučil som sa, že keď sa raz človek naučí povedať nie, má pokojnejší život a doma ostane pohoda. A to je v živote základ.
