Vstúpili, keď sme spali
Alžbeta Jurkovičová sa prebudila od zvuku, ktorý nevedela hneď rozpoznať. Tiché vŕzganie parkiet na chodbe, akoby sa niekto potichu približoval k ich bytu. Žena napnula uši, srdce jej búšilo čoraz rýchlejšie. Vedľa nej pokojne pochrápal manžel, Ján Lukačko sa ani nehnul.
„Janko,“ zašepkala, jemne ho postrkujúc do ramena. „Janko, počuješ to?“
„Hm? Čo?“ zamrmlal polospánkom.
„Niekto sa potuluje po byte.“
Ján neochotne otvoril jedno oko, pozrel sa na svietiace čísla budíka.
„Alžbetka, je polnoc. Zdálo sa ti to.“
„Nedrž mi to! Počujem kroky!“
Manžel si povzdychnul, ale napriek tomu započúval. Naozaj, niekde v hĺbke bytu sa ozývali sotva počuťelné zvuky: vŕzganie, šuchot, jemné klopanie.
„Asi mačka,“ snažil sa upokojiť ženu. „Mařenka zase behá po nociach.“
„Akú mačku, Janko? Mařenka zdochla pred tromi rokmi, už zabudol?“
Ján Lukačko sa úplne prebral. Zvuky boli čoraz zreteľnejšie. Niekto sa po ich byte pohyboval, a celkom iste, akoby dobre vedel, kde čo stojí.
„Možno prišla Zuza?“ navrhla Alžbeta. „Veď má kľúče.“
„O tejto dobe? Veď už dávno spí, zajtra pracuje.“
Dcéra bývala sama v susednej štvrti, no občas zašla za rodičmi, hlavne keď sa pohádala s manželom. Lenže zvykla ich vopred upozorniť.
Zvuky sa približovali k spálni. Alžbeta pevne stisla manželovu ruku.
„Janko, čo ak sú to… zlodeji?“
„Ticho,“ opatrne vstal z postele, nahmatal si papuče. „Pozriem sa.“
„Nechoď! Čo ak majú nôž?“
„Alžbetka, akí zlodeji? V našom dome je vrátnik cez deň aj noc, domáci telefón, kódované zámky. A ani nemáme čo ukradnúť.“
Potichu sa priplížil ku dverám, priložil ucho k drevenému povrchu. Za dverami zaznel stíšený ženský hlas, ktorý si pobrmkával známu melódiu.
„Alžbetka,“ privolal ženu šepotom. „Poď sem.“
Prišla bosá a tiež počúvala.
„To je… to je tá uspávanka, čo mi spievala mama,“ zašepkala Alžbeta a hlas sa jej roztrasol. „Presne tá, z detstva.“
Ján sa zamračil. Tastová zomrela pred desiatimi rokmi, ale túto bezslovnú piesničku si dobre pamätal – spievala ju stále, keď robila domáce práce.
„To nie je možné.“
„Janko, čo ak je to duch?“ Alžbeta mu zachytila rukáv pyžama. „Čo ak prišla mama?“
„Alžbetka, nehovor blbosti. Duchovia neexistujú.“
Ale aj on pocítil, ako mu po chrbte prebehol mrazík. Melódia znelá čoraz jasnejšie a pridalo sa k nej ešte jedno klopanie, akoby niekto prehadzoval riad v kuchyni.
„Presne ako mama,“ zašepkala žena. „Pamätáš, ako v noci nemohla zaspať a išla variť čaj? Vždy zohrievala vodu, vytiahla hrnčeky…“
Ján si pamätal. Anna Pavlovna trpela nespavosťou, najmä v posledných rokoch. Vedela vstať o tretej ráno a upratovať alebo variť, pobrmkávajúc si tú istú melódiu.
„Bojím sa,“ priznala Alžbeta.
„No tak, nič sa neboj. Poďme sa pozrieť.“
Rozhodne otočil kľučkou, vyzrel na chodbu. Ticho. Len z kuchyne dopadalo slabé svetlo, akoby tam svietila lampa nad sporákom.
Manželia postupovali pomaly, pevne sa držiac za ruky. Pred kuchyňou sa Ján zastavil, nahliadol dnu.
Kuchyňa bola prázdna. Na stole stáli dva hrnčeky, vedľa ležali lyžičky, cukor. Čajník ticho zvrel na sporáku a z hubičky stúpala para.
„Ale ja som predsa čajník nepostavila,“ nerozumela Alžbeta. „Určite nie.“
„Ani ja nie.“
Stáli v dverách, neodvážili sa vstúpiť. Čajník sa vypol a v tichu bolo počuť len ich zrýchlený dych.
„Možno sme spali na nočnom?
