**Denník**
Svojakovia prišli na víkend. „Mama, úplne si sa zbláznila?! Akí svojakovia?!“ vykríkla Zuzka do telefónu, len tak tak, že ho nevypustila z ruky. „Veď som ti stokrát povedala, že s Miškom len chodíme!“
„A čo, chodiť spolu znamená, že to nie je vážne?“ Hlas matky znel pevne a nesľuboval nič dobré. „Zuzka, už máš dvadsaťsedem! Iné dievčatá v tvojom veku sú dávno vydaté, rodia deti, a ty sa stále len hráš! Jeho rodičia sú dobrí ľudia, pracovití, majú trojizbák v Petržalke…“
„Mama!“ Zuzka zatvorila oči, aby upokojila bolesť hlavy. „Vypočuj ma dobre. NIE som pripravená vydať sa. NECHEM o tom rozprávať s cudzími ľuďmi. A vôbec, mali ste sa so mnou poradiť!“
„Na poradu už je neskoro,“ matka očividne vrela hnevom. „Už som im zavolala, zajtra ráno prídu. Mišo vie, mimochodom. Včera som sa s ním rozprávala, súhlasil.“
Zuzka sa pomaly zosunula na gauč. Mišo súhlasil… Samozrejme, čo by stratil? Pokojne žije v rodinnom byte, chodí do práce každý druhý deň, no a teraz taká šťastná náhoda – hotová nevesta s vlastným bývaním a príjmom.
„Mama, možno ich odmietneme? Povieme, že som ochorela…“
„Zuzanka,“ matkin hlas sa nečakane zmiernil, až prosil. „No pochop, dcérka. Ja chcem vidieť vnúčatá! A čo keď sa mi niečo stane a ty ostanáš sama? Mišo je dobrý chlapec, nepije, nefajčí…“
„Nepije?“ Zuzka si odfrkla. „Predvčerom sotva stál na nohách!“
„No, sviatok bol!“ matka sa rýchlo spamätala. „Dobre, zlatko, príď ráno o desiatej. Už som kúpila kura, tortu objednám…“
Telefón zmlkol. Zuzka ešte minútu sedela, upokojene hľadiac do prázdna, potom rýchlo vstala a začala behať po izbe. Musela niečo urobiť, ale čo? Zabiť Miška? Mámu? Alebo utiecť ku kamarátke na chatu a čakať do pondelka?
Telefón zazvonil znova.
„Zuzka, to som ja,“ Mišov hlas znel provinilo. „Počuj, tvoja mama mi včera volala…“
„Ty hajzel!“ vydychla Zuzka. „Mohol si ma upozorniť!“
„Ja som si myslel, že žartuje! Vážne! Kto teraz zosobáza cez svojakov? Myslel som, že sa len rozpravia a zabudnú…“
„A kedy si si uvedomil, že nežartuje?“
„Keď moji rodičia začali vyberať tortu,“ priznal sa Mišo. „Zuzka, čo keby sme im zahrali túto hru? No, posedíme, porozprávame sa, oni sa upokoja…“
„Mišo, ty chápeš, že po tomto cirkuse ma mama vydá za teba pod poľným kuchárskym dozorom? Už asi aj šaty vyberá!“
„No a čo?“ V Mišovom hlase sa ozval nejasný tón. „Čo, ja ti nevyhovujem?“
Zuzka zmlkla. A tu bola celá veda. Mišo sa jej páčil, dokonca veľmi. Vysoký, pekný, milý. Ale bol v ňom nejaký… nedostatok. Sám nevedel rozhodnúť. Vždy sa radil s mamou, dokonca aj čo si obliecť na rande. A teraz svadba tiež nie je jeho nápad.
„Počuj, Mišo,“ začala opatrne. „A ty sa chceš oženiť? So mnou, myslím?“
„Samozrejme, že chcem!“ príliš rýchlo odpovedal. „Teda… v zásade… my sa predsa dobre poznáme…“
„To nie je odpoveď,“ unavene povedala Zuzka. „Dobre, zajtra sa uvidíme.“
Celý večer behala po byte, skúšajúc jedno šaty, potom druhé. Príliš pekné – pomyslia si, že súhlasí. Príliš obyčajné – mama bude celý týždeň čítať prednášky o tom, ako má človek vyzerať pri vážnych rozhovoroch. Nakoniec sa rozhodla pre šedý kostým – strohý, ale slušný.
Ráno sa Zuzka zobudila s pevným zájmem všetko zrušiť. Zavolá mame, povie, že ochorela, alebo odchodila pracovne, alebo… No telefón mlčal, a keď vytočila matkinu linku, nikto nezdvihol. Už pravdepodobne na trhu, nakupuje lahôdky.
O pol deviatej stála Zuzka pred rodinným domom a nemohla sa donútiť vstúpiť. Susedka polievala kvetiny na balkóne a zvedavo hľadela dolu.
„Zuzanka!“ ozvalo sa zhora. „Vojdi už, čo tam stojíš!“
Matka ju privítala vo farebnom zástere a s tajomným výrazom.
„Tak a teraz je to dobré, že si prišla skoro! Pomôžeš mi prestierať. Pozri, aký dobrý silág som kúpila, bude pod kožúškom! A kaviár som vzala, síce nie červený, ale tiež niečo…“
„Mama,“ pokúsila sa Zuzka vložiť slovo, no matka ju už vliekla do kuchyne.
„A kostýmik si pekný! Seriózny, pracovný. To je ono! Mišovi rodičia majú radi, keď je dievčina skromne oblečená…“
„A odkiaľ to vieš, že majú radi?“
„Veď sme sa už stretli!“ hrdo vzkríkla matka. „Stretli sme sa, keď Mišo potreboval potvrdenie od lekára. Milena, jeho mama, je milá žena! Rozprávali sme sa polhodinu, ona mi o tebe všetko povedala…“
„O mne? Čo o mne?“
„No že si pekná, pracovitá, vlastné byvanie… Sú veľmi spokojní, že Mišo si našiel takú nevestu!“
Zuzka cítila, ako jej vnútri všechno vrie. Takže o nej už hovoria ako o neveste! A jej názor nikto nepýtal!
„Mama, vypočuj ma,“ chytila matku za ramená. „Nie som pripravená vydať sa. Chápeš? Nechcem sa vydávať!“
„Nechceš?“ zamračila sa matka. „A prečo potom chodíš s chlapcom? Na zábavu? To nie je dobré, Zuzanka! Chlapa treba buď prepustiť, alebo si ho zobrať!“Zuzka sa nakoniec usmiala, pretože pochopila, že niekedy stačí len pustiť vecam prirodzený priebeh a povedať “áno” životu, ktorý sám prinesie to najlepšie.
