Denník Kataríny, Bratislava, 14. apríl
Moje sobotné ráno určite nezačalo vôňou čerstvo mletej kávy. Namiesto toho zazvonil mobil. Na displeji blikalo: Teta Božena.
Katka, pripravuj sa! ozvalo sa z mobilu takým veselým hlasom, že by prebudil aj susedov. Už sme na ceste, ráno sme u vás! Chceme si pozrieť hlavné mesto, trochu vás navštíviť. Veď sme rodina!
Sadla som si na posteľ a chvíľu len nechápavo pozerala pred seba. V tejto jednej vete mi najviac vŕtalo v hlave slovo sme.
A kto sme presne, teta Božka? opýtala som sa opatrne, pričom som nenápadne kopla Mareka pod perinou, aby konečne vstal.
No kto by! Ja, strýko Stano, Zuzka s mužom a náš vnúčik Adamko. Ale neboj, nie sme nároční stačí nám prespať, inak sa budeme celý deň túlať po meste!
Päť ľudí. Plus my dvaja s Marekom. V našom malom jednoizbovom byte na Trnavskom mýte, kde voľné miesto predstavuje len rohožka v chodbe a úzky priechod pred televízorom.
Zložila som hovor a pozrela na Mareka. V jeho pohľade sa zračil čistý, nefalšovaný des aj jasný plán ísť na chlieb a mlieko a nevrátiť sa aspoň týždeň.
Niektoré veci sú horšie než krádež
Okamžite mi napadla ich minulá návšteva spred troch rokov. Vtedy boli iba traja, ale celá tá týždeň trvajúca tortúra sa mi dodnes vynára v zlých snoch. Strýko Stano vyfajčieval na balkóne a popol sypal rovno do mojich bazaliek: To je prírodné hnojivo! Teta Božena ma učila variť halušky na mojej pidi kuchyni, prilepená ku mne: Ukáž, takto sa to krája! S Marekom sme spávali na nafukovačke, ktorá bola ráno takmer splasnutá a my sme ležali takmer na zemi, kým si hostia s hrdosťou rozložili na gauči.
A teraz ich má prísť päť Zuzka s mužom sú hluční a Adamko je sedemročné tornádo, ktoré slovo nesmieš považuje za výzvu.
Musíme sa z toho vykrútiť, Marek zúfalo zízal do plafondu.
Ako? povzdychla som si. Veď už sú vo vlaku. Máme im povedať, nech sa otočia? Ty poznáš tetu Božku bude mi vyčítať, že ako rodina držíme pokope a ona ma kedysi opatrovala… Potom o tom bude vrieť celá dedina a moja mama umrie od hanby.
Keď zlyhá diplomacia
Sedeli sme v kuchyni, lomcovali sme kávy a plánovali, nič použiteľné. Zaplatiť im hotel bolo po poslednej oprave auta absolútne mimo rozpočet. A odísť sami ku kamarátom? Kto nás príjme na celý týždeň? Ak by sme im neotvorili, vyvolávajú hasičov.
A v tom mi to napadlo. Potrebujem argument, proti ktorému ani svetice nemožno nič namietnuť. Taký, že sa budú báť zostať.
Ovčie kiahne, zašepkala som.
Čo? nechápal Marek.
Ovčie kiahne. Karanténa. Pre dospelých? Samé teploty, jazvy, hrôza.
Marek sa zamyslel:
A čo ak už to mali?
Teta Božka a strýko Stano určite nie, mama mi vravela. Zuzka neviem, ale s dieťaťom do toho určite nepôjdu.
Zelený maskáč
Do príchodu vlaku zostávali štyri hodiny. Vyhrabala som z lekárničky starý fľaštičku s genciánovou violetou.
Namaľuj mi body, rozkázala som, nastavila líca. Čelo, líca, krk, ruky. Čím desivejšie, tým lepšie.
Marek ma natrel, ledva sa nesmial. V zrkadle sa na mňa dívalo zelenofialové čudo. Na efekt som si natiahla vytahaný župan, obviazala šál a strapaté vlasy urobili svoje.
A ja čo? pýta sa Marek.
Ty si iba kontakt. Chodiaci inkubátor. To je ešte horšie.
Natrénovali sme story: včera večer teplota vyletela, prišiel lekár, vyhlásil karanténu, varoval pred novým agresívnym vírusom.
Možno aspoň na čaj?
Zvonček na dverách sa rozoznel presne na minútu. Za dverami tiahli tašky, reptali hlasy a Adamko už niečo kvílil. Urobila som zo seba zmoreného nemocného, Marek pootevrel, ale zadržiaval vstup.
Marek, prečo ste nešli naproti? strýko Stano už strkal hlavu dnu.
Počkajte! zahundral Marek. Nesmiete dnu. Máme karanténu.
Vtom som sa zjavila ja falošne ťažko dýchajúc, tackave kráčajúc v papučiach.
Dobrý deň… zachrapčala som. Prepáčte, mám ovčie kiahne. Lekár povedal, že vysoko nákazlivé, aj cez ventilačku.
Na chodbe nastalo hrobové ticho. Päť párov vyvalených očí sledovalo moje bodky.
To vážne? Zuzka o krok ustúpila a zatiahla Adamka za sebou. V tridsiatke ovčie kiahne?
Imunita… zastenala som. Teplota… komplikácie…
Videla som, ako teta Božka v hlave rieši dilemu medzi úsporou a vlastným zdravím.
Stano, mal si ich ty?
Nespomínam si… asi nie… strýko už cúval k výťahu.
Ja určite nie! Zuzka panikárila. Mama, ideme do hotela!
Marek? teta Božka podozrievavo.
Ja som ďalší na rade, povedal Marek tragicky. Spíme vedľa seba, už je to len otázka času…
Viac nebolo treba. Vidina týždňa na byte so šialenými vírusmi ich okamžite otriezvela.
Uzdravte sa, zabručal strýko a stisol gombík na výťahu. Dobroty si necháme, v hoteli sa zídu.
Výťah aj s taškami, zaváraninami a hlavne s problémom zašumel dolu.
Ako lusknutím prsta
Zavreli sme dvere a Marek sa zosunul k stene, zalieval ho smiech. Pozerala som na svoju zelenú tvár a rozosmiala sa tiež.
Hotel našli behom hodiny. Peniaze, samozrejme, mali len ich nechceli míňať, keď by sa dalo parazitovať na rodine.
O dva dni volala mama:
Kati, prečo si mlčala? Teta Božka vraví, že si celá fialová a veľmi chorá!
Už sa lepší, mamka, ozvala som sa veselo. Zázraky medicíny.
Pravdu som radšej nechala tak. Nech si myslia, že mám slabú imunitu, než zlú povahu.
Genciánovu violettu som zmyla a s Marekom sme strávili víkend v tichu, s objednanou pizzou, vychutnávajúc si každý centimeter nášho malého, ale úplne slobodného bytu.
