Príbuzní z dediny sa rozhodli prísť na týždeň na návštevu piati do našej garsónky. Všetkých som ich privítala celá posiata zelenou akože ovčie kiahne.
Moje sobotné ráno nezačalo kávou, ale telefónom. Na displeji blikalo: Teta Emília.
Ninka, otváraj bránu! ozýval sa hlas tety tak razantne, že by prebudil aj spiaceho medveďa v Tatrách. Už sme vo vlaku, zajtra ráno sme u vás! Prekvapkáme vás, pozrieme si hlavné mesto, pobudneme. Veď sme konečne rodina!
Sadla som na posteľ a snažila sa rozlúštiť, či sa mi to naozaj sníva. Najdesivejšie bolo to slovo my.
Teta Emi, kto je to my? opýtala som sa opatrne, pritom som nohami budila manžela pod perinou.
No kto asi! Ja, ujo Števo, Zuzka s mužom a malá vnučka. Ale si nerob starosti, stačí nám prespať, veď celý deň budeme po meste.
Päť ľudí plus my dvaja. V našej tridsaťtrioštvorcovej garsónke, kde je voľné miestíčko len úzky pásik pri kuchynskom pulte.
Vypol som hovor v tichu, pohľadala som muža. V očiach mal čistú, nefalšovanú hrôzu a túžbu zmiznúť na týždeň do Rakúska alebo aspoň zoči-voči zamagurskej pekárni.
Najlepšia obrana je útek
Hneď sa mi vynorila spomienka na ich návštevu spred troch rokov. Vtedy boli len traja, ale z toho týždňa sa mi doteraz točia sny. Ujo Števo fajčil na balkóne a odklepával popol do muškátov: Nech rastú, to je hnojivo! Teta Emília ma v mojej mini kuchyni učila variť halušky: Nie tak, dovoľ ukážem. My s mužom sme spali na nafukovačke, čo do rána úpne splasla, takže sme sa budili na plávajúcej podlahe, zatiaľ čo hostia hrdo obsadili gauč.
Teraz ich bude päť, vrátane hlučnej Zuzky s mužom, a ich synček Adamko sedemročný orkán, ktorý pri slove nie zacíti výzvu.
Musíme ich odmietnuť, rozhodol muž, pohľadom zúfalým do stropu.
Ale ako? povzdychla som si. Sú už na ceste! Čo poviem, aby sa otočili? Poznáš tetu Emíliu: pustí sa do rečí o rodinných putách aj o tom, ako ma nosila na rukách, spomenie, že v Bratislave nám už všetko vyrazilo do nosov. A celá dedina bude mať novú tému do krčmy, mama od hanby nebude vedieť spávať.
Pátranie po riešení
Sedeli sme v kuchyni, srkali kávu a zvažovali katastrofické scenáre. Prenajať im byt? Po opravách auta nám ostalo asi desať eur. Odpáliť sa k známym a doma nechať dverami otvorené? Predstava, že nás niekto na týždeň prichýli, bola čiste snová. Neotvoriť dvere? Guaranteed, budú trieskať, až privolajú hasičov.
A v tom mi to došlo. Musí byť dôvod, o ktorom nik nepochybuje. Taký, pred ktorým každý cúvne.
Kiahne, zašepkala som.
Čo? muž nechápavo pozrel.
Ovčie kiahne! Karanténa. Dospelí horúčky, jazvy, komplikácie
Muž zaváhal:
A čo ak to už niekto z nich prekonal?
Emília a Števo určite nie, mama mi to vravela. Zuzka, neviem ale určite nebudú riskovať s dieťaťom.
Zelený maskovací krém
Do príchodu vlaku ostávali štyri hodiny a my sme sa dali do akcie. Z lekárničky som vytiahla zelený jód.
Poctivo natri, velila som, strkala mu tvár. Čelo, líca, krk, ruky. Čím strašidelnejšie, tým lepšie.
Muž sa zdržiaval smiechu, keď mi bodkoval tvár. V zrkadle pozeralo na mňa bytosť, ktorú by nechcel stretnúť ani rodinný lekár. Navliekla som vytiahnutý župan, omotala šál a rozstrapatila vlasy.
A ja? pýta sa muž.
Ty si kontakt, inkubátor bacilov. To je ešte desivejšie.
Nápad sme vytrénovali: v noci som ochorela, teplota štyridsať, pán doktor prikázal prísnu karanténu a strašil zmutovaným vírusom.
Ale len na čajík?
Zvonec pri dverách zaznel presne načas. Za sklenenými dvermi hŕstka kufrov, smiech a kvílenie Adamka. Nahodila som postavu tragickej baletky, manžel opatrne otvoril a bránil vchod.
Zlato, čo sa neskáčeš? ujo Števo sa už dral dovnútra.
Stop! zrúkol muž. Nesmiete vojsť. Máme pohromu.
Vtom som sa zjavila ja: v papučiach na nohe, pridŕžajúc sa steny, lapajúca po dychu.
Dobrý deň zachrípila som. Prepáčte. Mám ovčie kiahne, ťažká forma! Doktor dal karanténu, vraj je to nákazlivé ešte aj cez stúpačky!
Na chodbe sa rozhostilo hrobové ticho. Päť očí gúľalo na moje zelené fľaky.
Kiahne?! Zuzka inštinktívne ustúpila, objala syna. V tridsiatich?!
Imunita, vzdychla som. Teploty, komplikácie
Na tvári tety Emílie som videla boj medzi láskou ku gauču a pudom sebazáchovy.
Števo, ty si mal kiahne?
Neviem asi nie ujo už cúval k výťahu.
Ani ja nie! zvýskla Zuzka. Mami poďme radšej do hotela!
A tvoj muž? teta Emília spýtavo privierila oči.
Ten je ďalší na rade, skonštatoval muž. Spávame spolu, otázka času
To stačilo. Myšlienka na spoločné sedenie v izolácii so zelenými netvormi hostí okamžite prebrala.
Uzdrav sa, zamrmlal ujo Števo a stlačil gombík výťahu. Maškrty si vezmeme, zídu sa v hoteli.
Výťah odniesol všetky tašky, konzervy aj náš problém.
Ako keď ťa prejde burka
Zavreli sme dvere a muž sa zosunul popri stene, trieskajúc smiechom. Keď som sa videla v zrkadle, pridala som sa k nemu.
Hotel si našli rýchlo. Peniaze na to neveru poskladali načo by však míňali svoje, keď môžu žiť na účet niekoho iného?
O dva dni mi volala mama:
Nina, prečo nič nehovoríš? Emília vraví, že si celá zelená, na pokraji života!
Už sa uzdravujem, mami, zahlásila som veselo. Slovenské zdravotníctvo robí zázraky.
Pravdu som si nechala pre seba. Nech si radšej myslia, že mám slabú imunitu, než zlú povahu.
Zelené bodky som zmyla a víkend sme s mužom strávili v tichu, s donáškou pizze a rozkošou z každej voľnej dlaždice v našom malom, no tak príjemne tichom byte.
