Kúmení sa objavili, keď som postavil dom pri jazere.
Narodil som sa v malej dedinke pri Nitre. Teraz mi je dvadsaťdva rokov. Otec Ján a matka Mária odišli z tohto sveta až nedávno, takže som bez výčitiek mohol opustiť svoj rodný kút. Pohreby boli skromné, lebo takmer nikto z príbuzných nepríde, hoci ich rodičia mali veľa súrodencov.
Keď pohreb skončil, všetci príbuži mali naliehavé povinnosti. Nech ich Boh sprevádza! Po tom som sa rozhodol, že je lepšie odísť, lebo spomienky boli príliš bolestivé.
V mojom rodnom meste nič nešlo dopredu. Už na strednej škole som bol šikanovaný spolužiakmi. Po ukončení štúdia a nájdení práce som sa stal večným chlapcom na údery pre nadriadených. Rozmýšľal som a rozhodol som sa skúsiť šťastie inde predal som rodinný dom a odišiel som hľadať lepší život pri jazere. Kúpili sme malý kus pôdy a postavili som na ňom dom o rozlohe sto päťdesiat metrov štvorcových.
Po dokončení stavby som nasnímali dom a nahodil ich na rôzne sociálne siete. Počas výstavby som volal príbuzným a pýtal sa ich rady, ale tvrdili, že nič nevedia. Nikto mi nepomohol, ani dobrá rada nepadla.
Keď nastalo leto, príbuzní mi začali volať, že chcú stráviť leto pri jazere a prosia, či by mohli zostať v mojom dome na dovolenku. Mohol som súhlasiť, ale prečo?
Keď pochovali otca a matku, príbuzní nestihli prísť a finančne mi vtedy nepomohli povedali, že sotva spájajú koniec s koncom. A teraz prišli na dovolenku ku mne, čo, smutne povedané, nie je lacná zábava.
To leto som si uvedomil, že mám veľkú rodinu, všetci ma majú radi a veľmi mi chýbajú. Dokonca bývalí spolužiaci mi začali písať, chváliť ma a žiadať o návštevu.
Mám dosť ich pretvárky. Napísal som na sociálnych sieťach, že je to moje nevinné podvádzanie alebo sen ako chcete. Potom som zverejnil fotku starej starého domu a povedal všetkým, že som stratil všetky peniaze za rodičovský dom a preto som si mohol kúpiť len túto chabú chalupu. Napísal som, že sa neviem dočkať, až ma navštívia a možno mi pomôžu s opravou. Keď som to urobil, príbuzní a priatelia znova zmizli. Mali opäť naliehavé povinnosti a ako sa ukázalo, všetci boli chudobní ako kostlivé myši.
Teraz sa pýtam: prečo sú ľudia takí dvojtvárni a svet taký krutý? Ležím teraz na slnku na pláži pri jazere a premýšľam, či zverejním tieto fotky na svojej stránke. Nakoniec som sa rozhodol, že nebudem žnieť červený šat pred býkom a nevzbudzovať závist. Možno budúci rok zverejním snímku skutočného domu a zistím, čo sa deje u mojej rodiny.
