Príbuzní prišli po tom, čo som postavil dom pri jazere.
Narodil som sa v malom mestečku na východnom Slovensku. Teraz mi je dvadsaťdva rokov. Otec Ján a matka Mária odišli z tohto sveta ešte prednedávnom, preto som mohol bez výčitiek opustiť svoju rodnú oblasť. Pohreby boli skromné len pár ľudí zo širšej rodiny sa zúčastnilo, hoci rodičia mali mnoho súrodencov.
Keď pohreb skončil, všetci príbuzní mali hneď nejaké naliehavejšie záležitosti. Nech ich Boh sprevádza! Po tom som si povedal, že je najlepšie odísť, lebo spomienky boli pre mňa príliš bolestivé.
V mojom rodnom mestečku sa nič nedeľalo. Už na gymnáziu som bol často šikanovaný spolužiakmi. Po skončení štúdia a nájdení zamestnania som bol večne chlapcom na bičovanie pre svojich nadriadených. Rozmýšľal som o tom a rozhodol sa skúsiť šťastie inde predal som rodinný dom a odišiel som hľadať lepší život pri jazere. Kúpil som malý pozemok, na ktorom som postavil dom o výmere 150 metrov štvorcových.
Po dokončení stavby som urobil niekoľko fotiek a nahral ich na sociálne siete. Počas výstavby som volal k príbuzným a konzultoval plány, ale tí tvrdili, že o ničom nevedia. Žiadny z nich mi neporadil ani nepomohol.
Keď nastalo leto, príbuzní ma začali telefonovať a hovorili, že chcú stráviť prázdniny pri jazere a žiadajú, aby som im poskytol ubytovanie. Mohol som to povoliť, ale prečo?
Po pochovaní otca a matky príbuzní nepríde na miesto, a finančne mi vtedy nikto nepomohol tvrdili, že sotva zliezajú s koncom. Teraz však plánovali prísť na dovolenku ku mne, čo, úprimne povedané, nebolo lacné.
To leto som si uvedomil, že mám veľkú rodinu, všetci ma milujú a veľmi mi chýbajú. Dokonca bývalí spolužiaci mi začali písať, chváliť ma a žiadať o návštevu.
Mal som dosť ich pretvárky. Na sociálnych sieťach som napísal, že ide o moje nevinné klamstvo alebo sny, ak sa tak chcete pochváliť. Pripojil som fotografiu starého chatrčiska a povedal, že som prišiel o všetky peniaze z predaja rodičovho domu a preto som mohol kúpiť len túto chatrč. Potom som napísal, že sa teším na ich návštevu a možno mi pomôžu nejak opraviť dom. Keď som to odoslal, príbuzní a priatelia opäť zmizli mali naliehavejšie záležitosti a, ako sa ukázalo, boli chudobní ako myši v kostole.
Teraz si kladiem otázku: prečo sú ľudia takí pretvárci a svet taký krutý? Ležím na slnku pri jazere a premýšľam nad tým, či zverejňovať tieto fotky na svojej stránke. Rozhodol som sa však, že nebudem hádať sa s medveďom a nenechám sa provokovať žiadosťou o pozornosť. Možno budúci rok zverejním skutočný pohľad na svoj dom a zistím, čo sa deje v mojej rodine.
Skutočný pokoj prichádza len vtedy, keď prestaneme hľadať uznanie od druhých a nájdeme ho vo vlastnom srdci.
