Všetci príbuzní prišli – a zostali
Viera Pavlovna práve vyberala jablkový koláč z rúry, keď niekto zazvonil. Pozrela na hodiny – pol desiatej ráno. Príliš skoro na návštevy.
„Idem, idem!“ zvolala, utierala si ruky o uterák a kráčala ku dverám.
Na prahu stáli Zuzana s manželom Jozefom, obklopení taškami a kuframi. Sesternica vyzerala unavene, a jej muž sa mračil.
„Vierka, drahá!“ zaštebotala Zuzana a objala ju. „Sme u teba! Neposlala by si preč rodinu, však?“
„Zuzka?“ Viera Pavlovna nechápavo pozerala na návštevníkov. „Čo sa stalo? Odkiaľ ste?“
„Z Košíc sme prišli,“ zabručal Jozef, tiahol do príchodu obrovský kufor. „Dlho sme cestovali, všade zápchy.“
„Poďte dnu,“ zmatkovala Viera Pavlovna. „Vyzlečte sa. Len nechápem… Nepovedali ste mi nič vopred.“
Zuzana zložila kabát a zavesila na vešiak.
„Vierka, pochop, máme problém. Jozef stratil prácu, peniaze došli. A ešte sme museli predať byt.“
„Predať byt?“ zhúkla sa Viera Pavlovna.
„No dlhy boli, úvery,“ mávol rukou Jozef. „Tak sme sa rozhodli ísť k tebe. Ty bývaš sama v trojizbáku. Bude miesta dosť.“
Viera Pavlovna stála a žmurkala, neveriac vlastným ušiam. Zuzana medzitým prešla do kuchyne a nadýchla sa vône.
„Ach, to krásne vonia! Koláč, však? A my sme hladní. Cestou sme šetrili, nič sme nejedli.“
„Sadnite si,“ ponúkla sa zmätená hostiteľka. „Uvarím čaj.“
Jozef sa zvalil na stoličku a obzeral si byt.
„Máš to tu pekné, Vierka. Čerstvá rekonštrukcia, slušný nábytok. Vidno, že si žiješ dobre sama.“
V jeho hlase bola výčitka, ktorá Vieri Pavlovnej zabolela. Žila sama už osem rokov po smrti manžela, zvykla si na kľud a poriadok. Pracovala v knižnici, mala malý plat, ale stačil jej.
„A kde máte veci?“ spýtala sa, nalievajúc čaj.
„No, v príchode,“ ukázala Zuzana na kufre. „Jozef, odnies to do izby.“
„Do akej izby?“ opatrne opýtala sa Viera Pavlovna.
„No do ktorejkoľvek voľnej. Veď máš tri izby.“
„Zuzka, počkaj. Najprv si musíme porozprávať. Nechápem, na ako dlho ste prišli?“
Zuzana a Jozef sa na seba pozreli.
„No, kým sa veci nezlepšia,“ vyhýbavo odpovedala sesternica. „Nájdeme prácu, postavíme sa na nohy.“
„A kedy to bude?“
„Kto vie?“ Jozef si odkrojil veľký kúsok koláča. „Možno mesiac, možno pol roka. Záleží.“
Viera Pavlovna cítila, ako sa jej všetko vnútri sťahuje. Vedela, že odmietnuť príbuzných v ťažkých časoch nie je pekné, ale myšlienka na trvalých spolubývajúcich ju desila.
„Vierka, never by si nás vyhodila?“ Zuzana ju chytila za ruku. „Sme predsa rodina. A rodina si má pomáhať.“
„Samozrejme, nevyhodím,“ vzdychla si Viera Pavlovna. „Len je to také nečakané.“
Do večera sa hostia úplne zabývali. Jozef sa rozvalil na gauči s diaľkovým ovládačom a prepínal programy, hlučne komentujúc, čo vidí. Zuzana šuškala v kuchyni, umývala riady a presúvala vrecúška s korením.
„Vierka, ale máš tu taký zvláštny poriadok,“ poznamenala, utierajúc tanier. „Soľ vedľa čaju, cukor v kúte. Dala som to, ako má byť.“
Viera Pavlovna s úzkosťou pozerala na presuny. Každá vec v jej dome mala svoje miesto, všetko bolo premyslené. Teraz ani nemohla nájsť svoju obľúbenú kávu.
„Zuzka, prečo si to presúvala? Bolo mi to pohodlné.“
„Ale veď to bolo zle! Ja sa v tom vyznám.“
„Hej, ženy!“ zakričal z obývačky Jozef. „Kedy budeme večerať? Už som hladný.“
„Hneď, hneď,“ zaneprázdnila sa Zuzana. „Vierka, čo máš na večeru?“
Viera Pavlovna otvorila chladničku. Bolo tam kúsok klobásy, trocha syra a dve vajíčka – jej obvyklý skromný večer na pár dní.
„Nie veľa,“ povedala neisto.
„Ale to je málo!“ vykríkla Zuzana. „Na troch to nestačí. Jožko, zober peniaze, ideme do obchodu.“
„Aké peniaze?“ zamrmlal. „Minuli sme ich na cestu.“
Všetci sa pozreli na Vieru Pavlovnu. Pochopila narážku a vytiahla peňaženku.
„Vezmite si, koľko potrebujete,“ povedala a podala im pár bankoviek.
„Ach, ďakujem, drahá!“ zaradovala sa Zuzana. „Si skutočná sestra! Všetko ti vrátime, len sa postavíme na nohy.“
V obchode nakúpili potraviny na celý týždeň. Drahú šunku, lososa, tortu, čokolády. Viera Pavlovna mlčky platila, vediac, že práve minula polovicu výplaty.
„Teraz už si polepšíme!“ Jozef si mnul ruky. „Inak by sme sa na takej klobáse daleko nedostali.“
Večer, keď hostia konečne zalezli do jej bývalej pracovne, sedela Viera Pavlovna v kuchyni a snažila sa pochopiť, čo sa deje. Zvykla si chodiť spať o desiatej, teraz bolo pol dvanástej. Jozef kričal na televízor, Zuzana hrkotala riadom a stále hovorila.
„Vierka, prečo nespíš?“ Zuzana prišla v župane. „Poďme si ešte dať čaj, pokecať si.“
„Zuzka, už je neskoro. Zajtra mám prácu.“
„Ale no tak! Tvoja knižnica neute
