**Môj osobný zápisník**
Matka zasa prekvapila. „Zbláznila si sa úplne?! Akí svadobní zástupcovia?!“ vykríkla som do telefónu, Lenka, sotva som ho udržala v rukách. „Veď som ti stokrát povedala, že s Miškom len chodíme!“
„A čo, chodiť znamená, že to nie je vážne?“ jej hlas znel rozhodne a neveštil nič dobré. „Lenka, už máš dvadsaťsedem! Iné v tvojom veku sú dávno vydaté, deti rodia, a ty sa stále len hráš! Jeho rodičia sú dobrí ľudia, pracovití, majú trojizbák v Petržalke…“
„Mami!“ Zakrúžila som očami, snažiac sa potlačiť bolesť hlavy. „Vypočuj ma pozorne. NEmyslím si na svadbu. NEchcem o tom diskutovať s cudzími ľuďmi. A vôbec, mala si sa so mnou poradiť!“
„Neskoro radiť,“ urazene dodala. „Už som im zavolala, zajtra ráno prídu. Miško vie, mimochodom. Včera som sa s ním rozprávala, súhlasil.“
Pomaly som klesla na gauč. Mišo súhlasil… Samozrejme, čo by stratil? Pokojne žije u rodičov, do práce chodí raz za týždeň, a teraz také šťastie — hotová nevesta s vlastným bývaním a platom.
„Mami, možno im zrušíme? Povieme, že som ochorela…“
„Lenčička,“ jej hlas zrazu zmäkol, takmer prosebne. „No pochop, dcérka. Tak veľmi chcem vnúčatá! Čo ak sa mi niečo stane a ty ostaneš sama? Miško je dobrý chlapec, nepije, nefajčí…“
„Nepije?“ zachichotala som sa. „To on predvčerom sotva stál na nohách!“
„Nuž, sviatok bol!“ obhajovala ho. „Dobre, zlatko, príď zajtra do desiatej. Už som kúpila kuracie, tortu objednám…“
Odpoveď som nedostala. Ešte minútu som sedela a zerala do prázdna, než som vystrela a začala kráčať po izbe. Musela som niečo urobiť, ale čo? Zabiť Miška? Mámu? Alebo utiecť ku kamarátke na chatu a schovať sa do pondelka?
Telefón zazvonil znova.
„Lenka, to som ja,“ hlas Miška znel provinilo. „Počúvaj, tvoja mama mi včera volala…“
„Ty hajzel!“ vydychla som. „Mohol si ma varovať!“
„Myslel som, že žartuje! Vážne! Kto teraz organizuje svadby cez zástupcov? Myšlienka, že sa len pokecá a zabudne…“
„A kedy si zistil, že nežartuje?“
„Keď moji rodičia začali vyberať tortu,“ priznal sa. „Lenka, čo keby sme to zahrali? Posedíme, pokecáme, upokojí sa…“
„Mišo, chápeš, že po tomto cirkuse ma mama vyvedie k oltáru v spútoch? Už asi vyberá šaty!“
„No a čo?“ v jeho hlase boli zvláštne tóny. „Ja ti nie som chlap?“
Zmlkla som. A presne tu bol problém. Mišo sa mi páčil, dokonca veľmi. Vysoký, sympatický, milý. Ale mal v sebe… nedostatok. Nedokázal sa sám rozhodnúť. Vždy sa radil s mamou, dokonca aj akú košeľu si obliecť na rande. A teraz, ani svadba nebola jeho nápad.
„Počuj, Mišo,“ opatrne som začala. „Ty sám sa chceš oženiť? So mnou, myslím?“
„Samozrejme, chcem!“ priveľmi rýchlo odpovedal. „Teda… v zásade… veď sa dobre poznáme…“
„To nie je odpoveď,“ unavene som povedala. „Dobre, zajtra sa uvidíme.“
Celý večer som behala po byte, skúšajúc šaty za šatami. Príliš slávnostné — pomyslia si, že súhlasím. Príliš obyčajné — mama mi potom týždeň bude dávať prednášky o vzhľade pri vážnych rozhovoroch. Nakoniec som sa zastavila pri sivom kostýme — striedmy, ale slušný.
Ráno som sa zobudila s pevným úmyslím všetko zrušiť. Zavolá mame, povie, že ochorela, alebo že odišla na pracovnú cestu… Ale telefón mlčal, a keď som vytočila jej číslo, nikto nezdvihol. Už asi na trhu, nakupuje lahôdky.
O pol desiatej som stála pred rodinným domom a nedokázala som sa donútiť vstúpiť. Susedka polievala kvetiny na balkóne a zvedavo hľadela dolu.
„Lenčička!“ ozvalo sa zhora. „Poď už dnu, čo stojíš!“
Mama ma privítala v slávnostnej zástere a s tajomným výrazom.
„Tak dobre, že si prišla skôr! Pomôžeš priestriť. Pozri, aký dobrý šaltiak som urobila! A kúpila som aj ikru, nie červenú, ale tiež dobrú…“
„Mami,“ pokúsila som sa zaradiť, ale už ma vliekla do kuchyne.
„Kostýmik máš pekný! Slušný, pracovný. Presne to, čo treba! Mikulovi rodičia majú radi, keď sa dievčatá obliekajú skromne…“
„Ako vieš, čo majú radi?“
„Veď sme sa už stretli!“ hrdo vyhlásila. „Zoznámili sme sa, keď som Mikulovi nosila potvrdenie od lekára. Zuzana, jeho mama, je milá žena! Rozprávali sme sa pol hodiny, všetko mi o tebe povedala…“
„O mne? Čo všetko?“
„No, že si pekná, pracovitá, vlastné bývanie… Sú veľmi radi, že si Mikul našiel takú nevestu!“
Cítila som, ako vo mne vrie. Takže o mne už hovoria ako o neveste! A môj názor nikto nežiadal!
„Mama, vypočuj ma,“ chytila som ju za ramená. „Nechcem sa vydávať. Chápeš? Ešte nie je čas!“
„Nechceš?“ zamračila sa. „Tak prečo potom chodíš s chlapom? Pre zábavu? To nie je dobré, Lenčička! Chlapa treba buď pustiť, alebo sa za neho vydať!“
„Ale my len chodíme! Spoznávame sa! Možno ani nie sme pre seba!“
„Pôl roka chodíte, čo ešte spoznávať?!“ mávala rukami. „Za nás sa rozhodlo za mesiac! A vy len ťaháte…“
Zvonček prerušil ich hádku. Mama rýchlo odVšetci sme sa nakoniec zosmiali nad tým, ako máma a Miškova matka už zúfalo plánovali svadbu, zatiaľ čo my sme len tak pokojne držali za ruky a vedeli, že čas na všetko príde sám.
