Vždy som verila, že čím hlbšie má rodina korene, tým silnejší je jej strom. Príbuzní, aj keď noví, aj keď nie vždy blízki – sú to ľudia, ktorých osud zjednotil do jednej rieky. S manželom sme sa snažili udržiavať vzťahy so všetkými: so svokrom, so vzdialenými príbuznými. Obzvlášť po tom, čo naša staršia dcéra Zuzka vydala. Deti predsa spájajú. Tešili sme sa, že ju dostal dobrý chlapec – Janko, pokojný, s charakterom, ale nie hrubý. Bývajú v prenajatej garsónke v Žiline, a my im pomáhame, kde vieme, aby si našetrili na vlastné bývanie. Nie je to ľahké, ale aspoň trochu. Ani nám nič nespadlo z neba.
S Jankovou matkou, Alžbetou Ivanovnou, boli spočiatku vzťahy celkom dobré. Žije v Prešove, ďaleko od nás, preto sme sa rozprávali hlavne po telefóne, občas sa stretli. Hovorili sme si slušne, rovnocenne, všetko ako malo byť. Ale pred Vianocami sa niečo zlomilo. A nie z našej strany.
Na začiatku decembra som zavolala Zuzke – len tak, z dobrého srdca:
„Dievčatko, ahoj! Už ste sa s Jankom porozprávali, kde budete sláviť Silvester?“
„Mami, ešte sme sa nerozhodli…“
„Príďte k nám! Máme veľký dom, izieb dosť, hostí radi, otec už rozveselil dvor lampiónmi. Vianočný stromček stojí, karoke pripravené. A pozvi aj Alžbetu Ivanovnu – otec ju môže vyzdvihnúť, potom odvezie. Nech oslávi sviatky s nami, čo má sedieť doma sama?“
Zuzka povedala, že sa poradí s manželom a ozve sa. Večer mi zavolala, že prídu, ale jeho mama – nie. Vraj buď pôjde ku kamarátkam, alebo zostane doma. Má prý tradíciu – tichý Silvester, bez hluku. Bolo mi z toho ťažko. Či je naozaj tak ťažké jeden rok stráviť s deťmi, byť v kruhu novej rodiny? Veď som neponúkla nič zlé – len lásku. Rozhodla som sa zavolať svokre osobne.
„Alžbeta, no čo to robíš? Sedieť doma samej – to je smutné! Príď k nám, na moju dušu, budeš hostia, pripravím ti izbu, môžeš priviesť kamarátky, ak chceš. A my – grilovačka na dvore, ohňostroj, pesničky. Bude veselo, po domácky!“
Ona však len vlaho odmietala:
„Neviem. Posledných desať rokov som vždy s kamarátkami. Ak ma pozvú, pôjdem. Ak nie, telka, deka a spať… Vo veku, vieš, hluk neprináša radosť.“
Nenaliehala som. Pomyslela som si: „Dobre, možno naozaj nechce.“ Ale už na druhý deň mi volala Zuzka. Hlas mala zmätený, blízko k slzám:
„Mama, svokra sa nahnevala… Povedala, že sme ju zradili. Že ja „odcudzujem syna od matky“, že mal osláviť Silvester s ňou. Ponúkala, nech prídeme k nej – do jej dvojizbáku… Vieš si to predstaviť?“
Stálo ma to veľa síl. Takže my sme zradcovia, pretože sme pozvali deti do priestraného domu, kde je miesta dosť? Máme päť voľných izieb, veľkú halu, kuchyňu, dvor, kde sa dá rozdAle svokra si už svoju cestičku našla – odišla do tieňa, bez slova, a teraz má “rodinu len na papieri”.
