Vždy som si myslela, že čím viac má rodina koreňov, tým je strom pevnejší. Príbuzní, aj keď noví, aj keď nie vždy blízki – sú to stále ľudia, ktorých osud zrazil do jedného koryta. S manželom sme sa snažili budovať vzťahy so všetkými: aj s rodičmi zaťa, aj so vzdialenými príbuznými. Obzvlášť po tom, čo sa naša staršia dcéra Zuzka vydala. Deti predsa spájajú. Tešili sme sa, že jej pripadol dobrý chalan – Mišo, na pohľad pokojný, s charakterom, ale nie hrubý. Zatiaľ bývajú v podnajme v Košiciach, a my im trochu pomáhame našetriť na vlastné bývanie. Nie je to ľahké, ale aspoň nejako. Ani nám nič nespadlo z neba.
S Mišovou matkou, Alenou Jozefovou, boli vzťahy spočiatku celkom dobré. Býva v Prešove, ďaleko od nás, takže komunikácia prebiehala hlavne po telefóne, občas stretnutie. Rozprávali sme sa rešpektujúco, na rovnakej vlne, všetko akoby išlo svojím tempom. Avšak pred Vianocami sa čosi zlomilo. A to nie na našej strane.
Predsviatkovo som zavolala Zuzke – tak, zo srdca, v dobrú chvíľu:
“Zuzka, ahoj! Už ste s Mišom rozmýšľali, kde oslávite Vianoce?”
“Ó, mami, ešte sme sa nerozhodli…”
“Poďte k nám! Máme veľký dom, dosť miesta, hostí máme radi, otec už rozveselil dvor svetielkami. Vianočný stromček stojí, karaoke je pripravené. A pozvi Alenu Jozefovú – otec ju môže vyzdvihnúť a potom odviezť. Nech s nami strávi sviatky, veď načo má sedieť doma sama?”
Zuzka povedala, že sa s manželom poradí a zavolá späť. Večer mi oznámila, že prídu, ale jeho mama – nie. Vraj buď pôjde ku kamarátkam, alebo ostane doma. Má prý tradíciu – pokojné Vianoce, bez hluku. Bolo mi z toho ťažko. Či naozaj je taký problém jeden rok stráviť s deťmi, byť v kruhu novej rodiny? Však som neponúkla nič zlé – len lásku. Rozhodla som sa zavolať svokre osobne.
“Alena, no čo to robíš? Baviť sa doma sama – to je smutné! Poď k nám, vážne, budeš u nás hosťom, pripravím ti samostatnú izbu, môžeš si pozvať kamarátky, ak chceš. A my – grilovačka na dvore, šalvia, spev. Bude veselo, tak ako doma!”
Ale ona len slabosťou odmietala:
“Neviem. Posledných desať rokov som vždy s kamarátkami. Ak ma pozvú – pôjdem. Ak nie – televízia, deka a spať… S vekom, vieš, hluk už nie je radosť.”
Netlačila som na ňu. Pomyslela som si: “No, možno naozaj nemá chuť.” Ale už na druhý deň mi volala Zuzka. Hlas mámilný, tesne pred plačom:
“Mami, svokra sa urazila… Povedala, že sme ju zradili. Že ja ‘odťahujem syna od matky’, že mal osláviť Vianoce s ňou. Ponúkala, aby sme prišli k nej – do jej dvojizbáku… Vieš si to predstaviť?”
Otvorila som ústa údivom. Takže my sme zradcovia, pretože sme pozvali deti, aby oslávili sviatky v priestrannom dome, kde je miesta dosť? Máme päť voľných izieb, veľkú halu, kuchyňu, dvor, kde sa dá rozdúhať oheň, opražiť mäso, zabávať sa. A ona má tesnú “dvojku”, kde sa, prepáč, zmestia maximálne dvaja hostia. Aj keby sme sa tam všetci napchali – čo potom? Posedeli by sme hodinu-dve, pozreli “Tichú noc” a potom domov? A Vianoce sú predsa o duši, o radosti, o spoločenstve.
A ešte na záver povedala priamo deťom:
“Keď už teraz nemám rodinu, pôjdem ku kamarátkam.”
A navyše im dala najavo, že od nej už môžu zabudnúť na pomoc s bývaním. Vraj, peniaze nemá.
S manželom sme na seba len pozreli. On len prskol:
“A nech. Nikdy sme s tým nerátali.”
Viete, v živote sú vždy takí ľudia – urazia sa, aj keď im len ponúknete lásku. Lebo pre nich je dobrota slabosť a každé rozhodnutie, ktoré nie je podľa ich predstáv – zrada. Alena Jozefová bola presne taká. Sama odišla, sama sa urazila, sama zabuchla dvere. Keby som povedala, že nám nie je ľúto – klámala by som. Je nám ľúto, že človek, ktorý mohol byť blízky, si vybral osamelosť a výčitky. Ale ako sa hovorí – prežijeme.
A deti – oslávia Vianoce s tými, ktorí ich milujú. Nie s tými, ktorí ich držia za krk pocitom viny.
