Táto história sa odohrala pred veľmi dávnymi časmi. Hlavná postava, ktorá mi ju rozprávala, je dnes stará mama vychovávajúca dve rozkošné vnučky. Je rozvážna a seriózna žena, no prisahá, že každé slovo tejto rozprávky je čistá pravda…
Dievčatko utekalo tmavým parkom, pred ním už žiarilo jazierko a nad ním splnomesiac. Zatvorilo oči a bez rozmýšľania skočilo z prudkého brehu do vody. Voda bola teplá, príjemná a ukonejšujúca. Silné ruky ho zachytili, vytiahli na povrch a zatriasli ním: „Čo si to, capuňa, vymyslela?! Z halušiek si opitá?! Kde máš rodičov?“
Zuzana Horváthová si opláchla ústa od vody a snažila sa otvoriť oči, no mokré vlasy jej prekážali. „Prosím vás, netraste so mnou tak,“ chvel sa jej hlas strachom. Niekto ju posadil na trávu, hodil jej cez plece teplú plachtu a opatrne odhrnul vlasy z tváre. Dievčatko otvorilo oči a uvidelo nízkeho dedka s dlhou bradou, v ktorej sa pŕhali lekno a steblá pálky. „Kto ste?“
„Vodník odtiaľto. Čo zízaš? Neveríš? To už ani deti neveria v zázraky? Čo sa stalo, že si vymyslela také nezmysly?“ Dievča znova horko zaplakalo.
„Mama ma nemá rada. Kedysi ma milovala, no keď odošiel ocko, prestala. Len kričí a hnevá sa. A dnes ma udrela.“
Vodník pohladil dievčinu hlavu a ťažko si povzdychol: „Mňa tiež nikto nemá rád. Chlapec z vedľajšieho vchodu mi nadáva a tahá ma za vlasy. A naša upratovačka máchala za mnou metlou.“
Nadpozemská bytosť sa smutne usmiala: „Ej, úbohé dieťa. Pomôžem, ako viem. Maj mušľu, také tu nenájdeš – je z ďalekého mora. Keď ťa budú urážať, prilož si ju k uchu.“ Mušľa žiarila teplým svetlom zнуtri.
„Ale dohodnime sa – vrátiš ju tomu, kto ju bude potrebovať viac. Teraz bež domov, dievčina.“ Vodník pomohol Zuzane vstať a zrazu zmizol, akoby tam nikdy nebol. Keď dievča prišlo domov, mama naň opäť začala kričať a už sa chystala zdvihnúť ruku, keď Zuzana rýchlo pritlačila mušľu k uchu. Zaznel v nej mamin hlas:
„Čo to robím?! Veď ja ju milujem, je moja krv. Som hlúpa, a to všetko kvôli tomu ničomníkovi…“ Dievča objalo matku: „Mamka, ja ťa tiež milujem. Ocko sa vráti, uvidíš. Len už nepij a nekrič na mňa.“ Stáli tak v objatí, obe plačúc.
Ďalší deň vyšla Zuzana na prechádzku v výbornom rozmare. Pri vchode sa upratovačka teta Mária znova chystala mávať na ňu metlou. Dievča sa usmialo a pritlačilo mušľu k uchu: „Prečo na deti kričím? A to všetko kvôli nášmu Mačiatku. Kde sa túla? Aspoň nech je živé…“ Zuzana sa zasmiala: „Teta Mária, váš Micko sa vráti. Videla som ho včera v susednom dvore s mačkou. Nebojte sa.“ Dievča vybehlo na ihrisko, stará žena sa usmiala a pokrižmala ho. Chlapec sa objavil zrazu: „No čo, Kvičko? Chceš sa hojdať?“
Mušľa opäť poslúžila: „Je pekná. Ako jej to poviem? Teraz ju plesknem, nech vie!“ Zuzana pristúpila bližšie: „Volajú ma Zuzka. A teba? Pomôžeš mi rozhupkať hojdačku? Rada sa hojdám vysoko, sama neviem…“
Zuzana sa chystala do prvej triedy. Ráno bolo veselé a hektické. Mama žehlila mašličky, smažila palacinky a vravela čaj naraz. Pri vchode čakal Miško Kováč. Zobral jej tašku a pyšne kráčal vedľa nej. Na prestávke si dievča všimlo chlapca. Sedel sám na vzdialenom konci športoviska a ticho plakal.
„Volajú ma Zuzka. Stalo sa niečo?“ Chlapec chcel utiecť, no pohľadom do jej očí odpovedal: „Nemám mamu, ocko odišiel pracovať. Starí rodičia sa stále hádajú. Nikto ma nemá rád.“
Dievča sa usmialo a vytiahlo mušľu…
Niekedy stačí počuť, čo sa skrýva v srdci druhého, a dať mu trochu viery, nádeje a lásky.
