Zuzka sa ráno necítila dobre. Vonku husto snežilo. Tešila sa, že včera stihla nakúpiť, lebo dnes by musela kráčať vysokým snehom, čo by s jej bolavými nohami bolo veľmi ťažké. Navyše, zdalo sa, že jej opäť vyskočil tlak. Zuzka si vzala liek, ľahla si na pohovku a privrela oči.
„Čo tu len tak ležím? Treba uvariť kapustnicu,“ pomyslela si, ale vstať nemala silu.
Tak už to chodilo, že prvého januára k nej na obed prišiel syn s manželkou. A kedysi, keď bol Janko ešte malý, prichádzali aj s vnukom. A vždy hneď od dverí sa pýtal: „Mami, je kapustnica? Zo šalátov už mi behá mráz po chrbte.“ Zuzka sa rozhodla, že ešte chvíľu oddychne a potom pôjde variť. Stihne to. Započúvala sa do seba. Hlava sa jej zdala byť trochu ľahšia.
Zuzka otvorila oči a pozrela sa na fotografiu manžela na stene. Zámerne ju tam zavesila, aby ho každé ráno a večer videla. Už sedem rokov bol po smrti, no ona si na to stále nezvykla, často na neho spomínala a rozprávala sa s ním, hľadiac na portrét.
„Je mi bez teba ťažko, Miško,“ povedala nahlas.
„Pamätáš, ako si prišiel z práce bez darčeka na moje narodeniny? Kytku si schoval pod kabát na vešiak. Zámerne sa pomaly prezliekal, aby som vyšla za tebou a spýtala sa, čo to tak dlho trvá?
A ty si povedal, že si stratil výplatu. Že keď si vošiel do obchodu vyberať pre mňa dar, niekto ti vytiahol peňaženku z vrecka. Ako som sa vtedy nahnevala! Vedela som, že to je podvod, poznala som tvoj neúnavný charakter, a predsa som sa dala nachytať.
A aký tvrdohlavý si bol – vždy si dotiahol, čo si začal. Už som si ráta, ako prežiť mesiac bez peňazí.
Prišli hostia: syn s nevestou, tvoj kamarát Juraj s manželkou a moja kamarátka Zdenka. Sadli si k stolu, naliali víno, ty si prípitok povedal, a potom si mi dal škatuľku so zlatými náušnicami. Mal som vtedy päťdesiat. A bolo mi také trápne, že som máločo nehodila na teba tú škatuľku. A ty si sa len smial, tešil sa, že si ma opäť nachytal.“ Zuzka vyčítavo pozrela na portrét manžela.
„A pamätáš, ako si kľúče strhol do snehu? Ako sme ich potom dlho hľadali! Susedia nám dokonca pomáhali. Potom si ich hodil tak, aby som ich našla. Nikdy si sa nepriznal, že to bol žart. Pred susedmi si sa hanbil? Oni by to nechápali. Nepripúšťal si to len ku mne, ale aj k deťom…“ Zuzka v mysli pokračovala v rozhovore s manželom.
Miško z fotografie pozorne počúval. Bola to zriedkavá fotka, kde mal vážny výraz. Obvykle sa prefíkanVtom sa zablikalo slnko, miestnosť sa naplnila teplom a Zuzka pocítila, ako ju Miško berie za ruku, akoby ju znovu viedol do ich spoločného života.
