Táto história sa odohrala pred veľmi dávnymi časmi. Hlavná postava, ktorá mi ju rozprávala, je už stará mama a vychováva dve rozkošné vnučky. Je to vážny a rozumný človek, no prisahá, že všetko v tomto príbehu je čistá pravda…
Dievčatko utekalo tmavým parkom, pred ním už žiarilo jazero Štiavnik a nad ním spln mesiaca. Zavrelo oči a bez rozmýšľania skočilo do vody zo strmého brehu. Voda bola teplá, príjemná a ukonejšujúca. Silné ruky ho zachytili, vytiahli z vody a zatriasli ním: „Čo si to vymyslela, malá?!? Zbláznila si sa?!? Kde máš rodičov?“
Zuzana si vypľúvala vodu a snažila sa otvoriť oči, no prekážali jej mokré vlasy. „Prosím vás, netraste so mnou tak,“ chvel sa jej hlas od strachu. Niekto ju posadil na trávu, prehodil jej niečo teplé cez plecia a opatrne odhrnul vlasy z tváre. Dievčatko otvorilo oči a uvidelo nízkeho dedka s dlhou bradou, v ktorej sa preplietali lekno a stonky pálky. „Kto ste?“
„Vodník odtiaľto. Čo zízaš? Neveríš? Dožili sme sa čias, keď už ani malé deti neveria v zázraky. Čo sa stalo, že si vymyslela také nezmysly?“ Dievča znova horko zaplakalo.
„Mama ma nemá rada. Predtým ma milovala, no keď odošiel otec, prestala. Len kričí a hnevá sa. A dnes ma udrela.“
Vodník pohladil dievčinu po hlave a ťažko si povzdychol: „Mňa tiež nikto nemá rád. Chlapec z vedľajšieho vchodu mi nadáva a tahá ma za vlasy. Naša upratovačka sa po mne oháňa metlou.“
Nadpozemská bytosť sa smutne usmiala: „Ach, ty moja malá bieda. Pomôžem ti, ako viem. Tu máš mušľu, takéto tu nenájdeš, je z ďalekého mora. Keď ťa budú chcieť uraziť, prilož si ju k uchu.“ Mušľa bola teplá a vnútri slabosvietila.
„Len jedna podmienka – vrátiš ju tomu, kto ju bude potrebovať viac. A teraz bež domov, dievčatko.“ Vodník pomohol Zuzane vstať a zrazu zmizol, akoby tam nikdy nebol.
Keď dievča prišlo domov, mama sa naň opäť rozkričala a chcela po ňom hŕknuť, keď Zuzana rýchlo pritlačila mušľu k uchu. Počula mamin hlas: „Čo to robím?!? Veď ju milujem, je moja krv. Som hlúpa, a to všetko kvôli tomu ničomníkovi…“
Dievča objalo matku: „Mamička, ja ťa tiež milujem. Otec sa vráti, uvidíš. Len už nepij a nekrič na mňa.“ Stáli tak v objatí a obe plakali.
Na druhý deň vyšla Zuzana na prechádzku v skvelom rozpoložení. Pri vchode sa upratovačka teta Marika opäť chytila metly, no dievča sa usmialo a priložilo mušľu k uchu. „Prečo kričím na deti? To všetko môj Mačko. Kde sa túla? Aspoň nech je živý…“
Zuzana sa zasmiala: „Teta Marika, váš Mačko sa vráti. Videla som ho včera v susednom dvore s mačkou. Nebojte sa.“ Dievča vybehlo na ihrisko, stará žena sa usmiala a pokrižmala ho. Zrazu sa objavil uličník: „No čo, Reva Krava? Chceš sa hojdať?“
Mušľa opäť prišla vhod: „Je pekná. Ako jej to poviem? Teraz by som ju…!“ Zuzana sa priblížila: „Volajú ma Zuzana. A tebe? Pomôžeš mi rozhupkať hojdačku? Rada sa hojdám vysoko, sama to nedokážem…“
Zuzana sa chystala do prvej triedy. Ráno bolo veselé a hektické. Mama žehlila mašličky, smažila palacinky a várila čaj naraz. Pri vchode čakal Janko. Zobral jej tašku a pyšne kráčal vedľa nej. Na prestávke v škole si dievča všimlo chlapca. Sedel sám na vzdialenom konci športového ihriska a ticho plakal.
„Volajú ma Zuzana. Stalo sa niečo?“ Chlapec chcel utiecť, no pohľad do jej očí ho zastavil: „Nemám mamu a otec odišiel pracovať. Starí rodičia sa stále hádajú. Nikto ma nemá rád.“
Dievča sa usmialo a vytiahlo mušľu…
Niekedy stačí človeka vypočuť zvnútra a dať mu trochu viery, nádeje a lásky.
