**Mužské priateľstvo**
Ján zastavil svoj *Audi* pred obchodným centrom. Z vyhriatej klimatizovanej kabíny sa mu vôbec nechcelo von. Včera pršalo so snehom, cez noc to zamrzlo a teraz fúkal studený vietor, ktorý vyrážal zuby. Chodníky boli pokryté nerovnou ľadovou kôrou, o ktorú ľudia tak radi šmýkajú.
Zajtra mala mama meniny a Ján, ako už bolo jeho zvykom, to nechal na poslednú chvíľu. “Veľký obchodný dom, určite niečo nájdem,” povedal si a nakoniec vyliezol z auta. Prvý závan vetra mu vyfúkol šálu a rozopäl kabát. Zakopol sa o ľadovú hrudu a takmer padol. Samozrejme, žiadny posyp ešte nebol, a na topánkach bez protisklzovej podrážky to bolo ako na klzisku.
Konečne sa doplazil k dverám obchodného centra a oddýchol si. Už sa chcel vybrať k pultu so šatkami, keď si spomenul, že vlani daroval mame presne to isté.
“Janko, čau chlapče!” zvolal radostne niekto pri klenotníctve.
Vedľa neho stál Mišo, jeho dlhoročný najlepší priateľ. Ako sa ukázalo, možno jediný.
“Pozerám, či si to ty alebo nie ty. Koľko rokov? Vyzeráš skvele, zahraničný štýlik,” usmial sa Mišo.
“Ahoj. No, práve som prišiel,” rozpačito sa priznal Ján.
“Ja som na teba nedávno myslel. Počuj, nezajdeme niekam na kávu?” navrhol Mišo.
“Ja som tu len pre darček,” odmietol Ján.
“Počkať, zajtra má Zdenka meniny, či?”
“Ty si pamätáš?” rozžiaril sa Ján. “Áno, zajtra. Až teraz som sa spamätal…”
“Tak dobre, vyberaj, nebudem ti prekážať. Ja už mám nakúpené,” ukázal Mišo na tašky v ruke. “Ale musíme sa stretnúť, dobre? Tu máš moju vizitku. Ak mi nezavoláš, vyhrabem ťa spod zeme,” zažartoval.
Keď vyberal náušnice pre mamu, Ján stále myslel na tú náhodnú známosť. Vyčítal si, že sa správal divne, akoby sa ani nerad videl. Ale nie, tešil sa, len bol prekvapený.
Vytiahol peňaženku a objavil Mišovu vizitku. “No teda, zástupca riaditeľa stavebnej firmy *Nový Dom*.”
“Och, prepáčte,” zbadal, že pokladnička čaká. “Stretol som kamaráta, sto rokov sme sa nevideli, predstavte si.”
Zaplatil a išiel domov, rozmýšľajúc o priateľovi…
***
Stáli vedľa seba na prvom školskom zasadnutí, s takmer rovnakými kyticami ľalií. Oba mali šťastné a trochu vystrašené tváre. Keď išli do triedy, automaticky sa chytili za ruky. A v lavici si sadli spolu.
Tak začalo ich priateľstvo. Občas sa pohádali, to sa stáva, ale vždy sa rýchlo zmierili. A aj tie hádky boli hlúpe, o ničom. Mišo vždy ako prvý podal ruku.
Keď si po škole vybrali rôzne vysoké školy, nehádali sa. Vedeli, že život ich rozdelí. Ale priateľstvo nezáviselo od nikoho iného, len od nich.
Mišo šiel na technickú a Ján na filozofickú, odbor angličtina. Už sa nevídali každý deň, ale o víkendoch vždy a rozprávali sa do noci.
Na Mišovej fakulte bolo málo dievčat. Na Jánovej? Skutočný kvetináč. Krásy, ktoré rozptyľovali všetkých chlapcov. Ale Jánovi sa páčila len jedna—Vlaďka, malá, šibalská, s vlnitými vlasmi a smieškom schovaným v očiach.
Dlhú dobu sa neodvážil na ňu spustiť reč. Až raz ju požiadal o pomoc s prekladom.
“Mohol si povedať rovno, že sa chceš zoznámiť,” usmiala sa Vlaďka.
“Chcel by som… ťa odviesť po škole. Môžem?” vyrazilo z neho.
“Odviesť,” kývla a darovala mu úsmev.
Šli jarným mestom a Ján mal pocit, že je najšťastnejším človekom vo vesmíre. Pol noci si spomínal na každý jej pohľad, no slová mu úplne vypadli. Skoro sa už tešil na ráno.
Vodieval ju takmer každý deň. Studený apríl prešiel do letného mája, a Ján sa stále neodvážil ju pobozkať. Čoskoro končili prednášky, a po skúškach odišla s rodičmi k moru, potom k starej mame a celé leto by bola preč. Zúfal si.
Poslednou šancou bol jeho meniny, posledná nedeľa v máji. Pozve ju domov, predstaví ju rodičom a konečne jej povie to najdôležitejšie—že ju miluje.
Vlaďka súhlasila okamžite, bez preháňaných ťahov. Ján sa tak tešil, že nabral odvahu a požiadal ju, aby prišla s kamarátkou, ktorú často vídal s ňou na chodbe.
“Katušku?”
“Áno. Ja mám kamaráta, sme spolu od prvej triedy. On študuje na technickej, a tam také dievčatá ako ty nerastú.”
“Dobre. A čo ak sa mu nebude páčiť?” opýtala sa Vlaďka.
“Nech sa aspoň nenudí. Uvidíme.”
Ráno mama varila v kuchyni. Ján sa pokúšal pomôcť, ale len prekážal. Behál za ňou, pýtal sa, či má mať kravatu, alebo nie.
“Doniesol by si tanier na stôl,” požiadala ho mama. “A neboj sa, už sa mi páči, keď sa páči tebe.”
“Mami, ty si zázrak.” Pobozkal ju. “Vieš, že sa ti určite zapáči.”
Potom prišiel Mišo a Ján sa trochu upokojil. Stále však pozeral na hodinky. Dievčatá meškali.
“Čo ak to rozmyslela a nepríde?” znervóznel.
“Dievčatá vždy meškajú. Zvykaj si,” mudroval otec.
Zazvonili. Ján vybehol otvoriť. Mama len pokývala hlavou.
“Taká zamilovanosť nikdy nekončí dobre.”
Chvíľu na to sa vrátil s dvoma dievčatami. Mama i Mišo okamžite zbadali vysokú blondínku s dokonalými rysami. Také vídal Mišo len v reklamách.
Ale Ján predstavil ako Vlaďku úplne iné dievča—podľa MišaA keď sa po rokoch opäť stretli pri káve, už ani jeden z nich nevedel spomenúť, prečo vlastne kedysi kvôli Vlaďke takú katastrofu robili.
