“Kamarátiť sa alebo nie?”
“Oco, tati, nebuď taký tvrdohlavý! Nežiadam ťa, aby si sa prihlásil do Ministerstva hlupákov, len do ‘Spolužiakov’,” už štyridsať minút sa Janko pokúšal digitalizovať otcovu identitu a vypustiť ho ako digitálneho šťastia do nekonečného oceánu sociálnych sietí. Ale otec sa bránil.
“Nič nechcem!” schovával si tlačidlový telefón, kam práve prišiel desiaty aktivačný kód. “Vy sa tam plácatete ako kapry, mňa nechajte na pokoji. Mám dosť závislostí aj bez toho!”
“Na komunikáciu, tati. Nájdeš svojich spolužiakov, kolegov, vojakov, budeš s nimi rozprávať…”
“Neodporúčam!” v strachu otec vyhodil telefón z okna. Našťastie sa nerozbil – boli na prízemí. “Polovica z nich už je v nebi! Ešte stihnem sa s nimi porozprávať.”
“Druhá polovica žije. Tak si s ňou pokecaj. Lebo okrem mňa a Zuzky rozprávaš len s telefónnymi podvodníkmi.”
“A na rozdiel od vás ma počúvajú! Včera som sa tri hodiny rozprával s manažérkou Katkou z nápravného ústavu číslo sedem. Vieš, ako im je ťažké ponúkať ľuďom služby po večierku?”
“Skús to aspoň týždeň. Sľubujem, ak sa ti to nepáči, nechám ťa na pokoji.”
“Dobre. Ale potom ideš so mnou v máji na futbal,” stanovil podmienku otec.
“Už som ti hovoril, že počas zápasu budem v Košiciach kvôli práci,” Janko to povedal už z dvora, hľadajúc telefón v keroch.
“Ty si povedal, že možno nepôjdeš,” vystrčil hlavu z okna otec.
“Možno nepôjdem. Poviem ti neskôr. Daj mi päť minút, všetko zaariadim. Budeš komunikovať ako normálny človek.”
Syn sa vrátil s nájdeným telefónom a sadol si k staremu počítaču.
“Veď to ani nepotrebujem, váš svet…”
“Niečo si povedal?”
“Len ma zaregistruj, digitálny obchodník.”
Nápad so “Spolužiakmi” dlho presadzovala Jankova žena, ktorej svokor rád volal v najnevhodnejších chvíľach a začal rozprávku na pol hodiny. Jednak, nech svoje nudné historky rozpráva iným. A druhak, možno bude menej chodiť von. Lebo týchto starých ľudí vždy niekam tiahne. Idú po chlieb v akcii – a potom ich hľadaj po celom kraji so psami.
“Ty vlastne hovoríš o mojom otcovi,” pripomenul Janko.
“No tak súdim podľa seba,” okamžite kontrovala žena.
Tým sa hádka obyčajne končila.
“Janko, nejaký neznámy typ ma chce pridať ako priateľa,” zavolal otec večer znepokojene.
“To je super! Tak ho prijať, porozprávate sa.”
“Janko, tú tvár vidím prvý krát. Odkiaľ o mne vie? Vždyť som ani nechodil po tých tvojich sieťach. Aká drzosť, prísť na cudziu stránku bez pozvania!”
“No veď sme vyplňovali údaje: škola, práca, vojna, záujmy. Možno ste spolu chodili…”
“Janko, kedy to bolo? Pred tisíc rokmi?”
“Tak ste možno spolu lovili mamuta. Skús sa s ním porozprávať. Možno nájdete spoločnú reč. Už musím pracovať.”
“Ó, Janko, našiel si mi problém…”
Ďalší otcov hovor prišiel až po štyroch dňoch:
“Janko, môžeš ma vyzdvihnúť z autobusovej stanice?”
“Z autobusovej stanice? Čo tam robíš tak neskoro?” syn sa pozrel na hodinky. Žena asi mala pravdu – otec sa mení na toho cestujúceho starého muža.
“Čakám už štyridsať minút na ten prekliaty autobus. Jednoduchšie by bolo ísť pešo, ale na kufori sa mi pokazilo koliesko.”
“Neodchádzaj, už idem!”
“Samozrejme, že neodídem, veď som sa dovolal k súkromnému taxikárovi na čínskej korbe.”
Otca našiel na lavičke pred stanicou. Vyzeral nezvyčajne upravene: oholený, vyžehlený, v nových topánkach.
“Odkiaľ si taký?” spýtal sa Janko, nakladajúc kufor do kufra.
“Od Miška Kováča. Žije v Žiline,” zamrmlal unavene otec.
“Bol si v Žiline? Tam sa jazdí päť hodín! A kto je ten Miško Kováč? Prvý krát o ňom počujem.”
Janko si zapol bezpečnostný pás, potom otcovi a vyrazil.
“Kamoš. Z tvojich ‘Spolužiakov’…” otec hľadel z okna, intenzívne rozmýšľajúc. “Aj keď, pravdaže, priateľstvo je ešte otázne. On je fanúšikom Slovanu, a ty vieš, čo si myslím o tom našom mäsokombináte…”
“Počkaj,” syn spomalil na zjazdovej vlne. “Vy ste sa práve spoznali a ty si hneď išiel za ním na návštevu?”
“Samozrejme!” otec sa čudoval otázke. “Nepridávam si do priateľov hocikoho. Treba vedieť, aký je človek: porozprávať sa, pozrieť mu do očí, zistiť, čo ho baví, ako žije, koho volí.”
“Tati, priateľstvo na sociálnych sieťach ťa nenúti robiť toto všetko. Dá sa to zistiť z diaľky. V tom je pointa.”
“A deti sa teraz tiež robia na diaľku?”
“Čo to má spoločné?”
“Veľa, Janko! Nezačínam vzťahy s ľuďmi, ktorých osobne nepoznám. Priateľov si vyberám len overených. Bodka.”
“Dobre, dobre, upokoj sa!” Janko pochopil, že otca svojimi otázkami len odradí a ten sa opäť stiahne do ústrania. “Ale aspoň ma upovedom, ak niekam nabudúce pôjdeš. Musím vedieť, kde ťa hľadať.”
“Rozkaz!” salutoval otec, a potom poprosil syna, aby ho zavezli kúpiť nový telefón s internetom.
Ďalší hovor prišiel v sobotu, keď bol Janko na služobnej ceste:
“Letím do Prešova, budem v pondelok.”
“Tati, mám slabý signál. Zdalo sa mi, alebo si povedal, že letíš do Prešova?”Janko sa len pousmial, prehodil otcovi letenku do Tmava a povedal si, že raz bude aj on taký šťastný starý muž, ktorý objavuje svet jedným kliknutím.
