Vzpomínanie na priateľov
Do druhej triedy išiel Miško už do inej školy v inej dedine. Počul, ako otec hovoril matke:
“Veru, Ivan mi poslal list, môj spolubojovník z armády, pamätáš, ako ma ťahal na chrbu, keď som si na cvičení zlomil nohu.”
“A čo ďalej?” spýtala sa žena Helena, ale on zamĺčal, aby zvýšil napätie. “Gregor, prečo mlčíš, čo bude ďalej?”
“Ďalej… ten istý Ivan nám ponúka, aby sme sa k nim presťahovali. Píše, že sa majú dobre. Ja som mechanik a takých u nich potrebujú, ty si veterinárka, takže aj ty nájdeš prácu. Náš predseda sa o družstvo nezaujíma, všetko pustil napospas, len pije.”
“Možno to bude pre nás lepšie. Už som sa s ním aj tak nahádala dosť,” súhlasila Helena.
Presťahovali sa. V druhej triede posadili Miška do lavice s Jožkom, silným a šikovným chlapcom s pehámkami na nose. Hneď sa spriatelili. Vpredu v druhej lavici sedela Zuzka, blondínka s kučeravými vlásničkami na čele a dlhým vrkočom. Bola Jožkovou susedkou, takže spolu chodili do školy aj domov. Jožko ju vždy bránil pred ostatnými a dôležito Miškovi vravel:
“Zuzka bude moja žena, keď vyrastieme,” a kamarát sa smial, “to ešte potrvá.”
Ale Jožko po škole vždy zobral Zuzke tašku a išli domov všetci traja – Miškovi to bolo po ceste. Páčilo sa mu v tejto dedine. Rýchlo sa skamaratil s miestnymi deťmi, po škole sa hneď pustil do úloh a potom vybehol von. S dedinskými chlapcami behal všade možne a vymýšľali najrôznejšie zábavy.
Tak prešli tri roky. Jedného dňa sa však stalo nečakané – Miškove matke sa prudko pokazilo zdravie a po čase zomrela. Chlapec sa žiaľom rozplakal, schúlil sa do kúta.
“Ako teraz bez mamy,” premýšľal a trápil sa.
Helenu pochovali. Gregor zostal so synom sám. Bez matky všetko bolo iné, ťažké. Miško sa cítil stratený. Otec varil nechutné polievky, varenie mu vôbec nešlo. Synove úlohy nekontroloval, celé dni bol v práci a večer prichádzal unavený, ešte musel variť.
Po pol roku Gregor priviedol domov novú ženu zo susednej obce.
“Tu, synček, toto je Zuzana, teraz bude žiť s nami. Musíš ju počúvať,” povedal otec a pohladil syna po hlave.
Nepáčila sa mu. Aj Jožko so Zuzkou ho ľutovali.
“Moja mama vravela, že tvoja macocha je zlá,” prezradila Zuzka, “počula som ju so susedkou. Vraveli, že v ich obci sa s ňou nikto neoženi, ale tvoj otec sa do nej zamiloval, ani ju poriadne nepoznal.”
“Tak neviem, Zuzka, možno to nie je pravda,” zastal sa Jožko Zuzany, ale Miško už vedel, že ju nikdy nebude mať rád ako svoju mamu.
“Uvidíme,” povedal Miško nejako dospelo a priatelia naňho pozorne pozreli.
Dedinčania síce klebetili, ale čoskoro prestali. Zuzana sa o Miška nezaujímala, vlastné deti nemala. Čo robí, ako sa učí – to ju netrápilo. Chlapec však cítil, že ona ho nemá rada.
Čas plynul a Zuzana porodila syna Pavlika. Teraz už všetka pozornosť patrila len jemu. Otec sa nad ním tiež uškeril a usmieval, na Miška nikto nehľadel. Cítil sa ako prepad. Jedného večera náhodou počul, ako Zuzana vyčíta otcovi:
“Gregor, je ťažké mať dve deti. Miško je lenivý, nepomáha a ešte sa odráza.” Prekvapilo ho to – nikdy tak nespravil, ale ona nakecala otcovi hŕstku nezmyslov. “Miško už je veľký, odvezi ho k starej mame, s ním to nezvládnem.”
Gregor počúval svoju ženu a rozhodol sa syna odviesť tam, odkiaľ prišli. Žila tam stará mama Anna, Helenina matka. Ťažké bolo rozlúčiť sa s priateľmi. Všetci traja plakali a sľúbili si, že si budú písať. Miško odišiel, vymenili si pár listov, a potom prestali.
Stará mama Anna milovala vnuka. Miško bol všetko, čo jej zostalo po dcére Helene. V susedstve bývala rodina – Anton s manželkou Máriou a dcérkou Katkou. Dievčatko bolo o päť rokov mladšie, ale veľmi sa k Miškovi pripútalo. Chodieval k nim na návštevu, lebo Mária bola kedysi Heleninou priateľkou a mala preňho srdce. Aj Anton bol k chlapcovi láskavý.
Miško sa zaujímal o techniku, prehliadal si Antonove knihy. Mal zlaté ruky. Sám vyrobil nábytok, maľované ostenia na dome. Veľa ho naučil. Keď opravoval auto alebo traktor, volal Miška na pomoc a počas práce mu vysvetľoval, čo a ako.
“No tak, Miško, pomôž mi tu,” usmieval sa Anton a chlapec rad pomáhal, “podrž mi to. Zajtra za úsvitu pôjdeme na ryby, povedz starej mame, nech ťa zobudí skoro.”
Miško bol Antonovi vďačný a prirástol si k nemu. Mária rada varila, vždy niečo pekla, smažila či dusila, a potom volala starú mamu s Miškom k sebe, alebo im jedlo doniesla.
“Mária, prečo nám to nieslaš, vždyť my tiež nie sme hladní,” hovorila stará mama, zrejme sa cítila trápne.
“Teta Anka, ja vždy navarím veľa, neviem málo. Kam s tým? Tak vám donesiem. A teší ma, že vás môžem pohostiť,” odpovedala Mária.
Aj Katka sa k Miškovi veľmi pripútala. Už chodila do školy a on ju vždy čakal, spoločne chodievali domov. Vnímal ju ako mladšiu sestru, hrali sa spolu, kreslili, vozil ju na sane. Nikdy ju neodmietol.
Po škole Miško nastúpil na polytechniku. Študoval dobre, prijali ho ľahko. Na kažé prázdniny chodieval k starej mame. Keď skončil školu a začal pracovať, prišiel domov na dovolenku a zrazu stretol Katku pred domom. Tá práven doštudovala stS rukou v ruke stáli pred oltárom, plní lásky a vďačnosti za všetko, čo ich život dal, a vedeli, že ich cesta spolu je iba na začiatku.
