Minulý rok mi stará priateľka zavolala a naliehavo požiadala, aby som ubytovala jej najbližších kamarátov na týždeň v našom dome. Chceli si oddýchnuť pri Liptovskom jazere v blízkosti Liptovského Mikuláša. Nemohla som im jednoducho povedať nie, tak som súhlasila, ale hneď som im vysvetlila:
Sezóna je v plnom rozkvete, nemôžem im dať izbu zadarmo. Zároveň by som sa necítila dobre, keby som si od nich brala peniaze.
Mária, ktorá mi volala, odpovedala:
Drahá, oni zaplatia. Peniaze nie sú problém, len sa boja podvádzajúcich hostí, ktorí si berú peniaze vopred a potom ich neprepustia dovnútra alebo ich vyhadzujú v polovici pobytu.
Verila som jej. Keby som vopred vedela, koľko mi tieto prázdniny budú stáť, určite by som nepovolila.
Cítil som sa nepríjemne, tak som im ponúkol zľavu. Dostali izbu za zhruba polovicu bežnej ceny.
Deň D nastal. Namiesto očakávanej rodiny s 10ročným chlapcom prišiel s nimi ešte teenagerka Hedviga. No, to boli ich známi, len sa im trojkom v malej izbe nebolo pohodlne.
Stretli sme sa priateľsky. Pripravil som chutné jedlo, po večeri som im ukázal pamiatky nášho mestečka. S dobrými želaniami som sa vrátil k svojmu práci.
Nasledujúci deň syn hostí vystrelil vodným pištoľou do televízora, ktorý práve bežal. Rodičia boli v izbe, ale to ho nezastavilo. Manželia sa ospravedlnili a sľúbili uhradiť opravu, no televízor sa stále nepodarilo opraviť. Dal som im nový z susednej izby. Čo budete robiť večer?
Neskôr rodina spálila čajník. Hedviga zabudla doplniť vodu. Potom, keď sa snažili preusporiadať nábytok, zlomili dve nohy jednej nočnej stolíky a jednej stola. Pre nich to bolo vtipné: Heehee, máte toľko nábytku! Zlomenej nohe stola prilepíme lepiacu pásku a všetko bude v poriadku. Pod nočný stolík dáme niečo nič veľké.
Vrcholom bol hlučný večierok, ktorý sa ťahal až do druhej ráno s pijavým šepotom a krikom. Keď som o jedenástich požiadal, aby znížili hlas, odpovedali:
Odpočívame, za svoje peniaze. Skutočne znížili hlas, hneď po druhom upozornení.
Nemalo zmyslu hádať sa s opitými ľuďmi, tak som počkal do rána. Nasledujúci deň som úprimne povedal tomuto páru, že také správanie je neprijateľné. Nie sú tu len oni na dovolenke. Požiadal som ich, aby šetrili domáce spotrebiče.
Priatelia povzdechli rozmrvenými ramenami:
Zaplatili sme peniaze.
Znechutil som sa:
Poďte si uvedomiť, že ste tu ako hostia priateľa, inak by ste tu už neboli!
Po mojich slovách začali byť skromnejší a zariadenia prestali kazit. Stačilo to pre ich priateľstvo.
Nakoniec sme prestali komunikovať. Nezastavilo ich to však v tom, že si odnášali darčeky a suveníry, ktoré som pre nich a našu spoločnú priateľku pripravil. Z izby tiež zmizli dva veľké uteráky a plachtové poťahy.
Musím povedať, že sú to najlepší priatelia mojej priateľky. Ja a ona sme sa spoznali na strednej škole a zostali priatelia až do jej svadby, keď sa presťahovala do Košíc. Opisovala ich ako milých a slušných ľudí. Keby to tak bolo, mohli by u nás prichádzať každé leto.
Ako to dopadlo, moja priateľka dlho mlčala, ale jedného dňa mi naznačila, že dovolenka im nevyhovovala:
Hovorili, že som ich neustále kontroloval a kazil náladu. A to aj napriek tomu, že zaplatili veľa peňazí!
Je mi ľúto, ale za tie peniaze som si ani nemohol kúpiť nový televízor, čajník, stôl, nočný stolík, posteľnú bielizeň a uteráky. Pridali sa k tomu moje roztrhané nervy a nespokojnosť ostatných hostí. To všetko ovplyvňuje povesť nášho penziónu a budúci rok si ľudia môžu vybrať iné miesto.
Získal som však veľkú skúsenosť a teraz viem, že niekedy je lepšie jednoducho povedať nie.
