Vieš, minulé leto mi zavolala stará kamarátka Zuzana Kováčová, a veľmi ma prosila, či by som na týždeň neubytovala jej najlepších priateľov u mňa doma, tu pri Váhu v našej dedinke. Chceli si oddýchnuť na Slovensku a užívať si pohodu v Bohdanovciach. Bolo mi blbé odmietnuť, tak som nakoniec súhlasila. Ale hneď som jej povedala:
Zuzka, vieš, sezóna je v plnom prúde, nemôžem im dať izbu zadarmo. No na druhej strane sa mi nechce zarábať na kamarátových známych.
Zuzka sa len pousmiala: Neboj sa, zaplatia. Problém to nebude, len majú obavy, aby nenarazili na nejakých podvodníkov, čo zoberú zálohu a potom buď návštevníkov nepustia dnu alebo ich vyhodia v polovici dovolenky.
No, naletela som. Keby som vedela, čo všetko ma táto dovolenka bude stáť, asi by som nikdy nesúhlasila.
Trochu ma to mrzelo, a tak som im dala dosť peknú zľavu. Malá izba za polovičnú cenu, pre nich super.
Nastal deň príchodu! Prišla nádejná tínedžerka s partou, miesto sľúbenej rodiny, a ešte desaťročný chlapec Janko. Tak trošku ťažké, ale však boli kamarátmi, lenže tri osoby v malej izbe, to nebol úplne najlepší nápad!
Privítala som ich v pohode, snažila som sa uvariť niečo chutné, a po večeri som im ukázala zaujímavé miesta v Bohdanovciach. Potom som im popriala pekný večer a šla na svoje kurzy.
Na druhý deň mi Jankov syn vystriekal vodnou pištoľou na zapnutý televízor. Rodičia boli akurát v izbe, ale to ho zastaviť nijako nevedelo. Ospravedlnili sa a vraj všetko uhradia, lenže televízor odišiel, stále čaká na opravu. Dala som im teda nový z vedľajšej izby, aby si mali čo večer pozerať.
Potom im tínedžerka spálila kanvicu zabudla naliať vodu, klasicky.
A keď začali redizajnovať izbu (že malá a chcú ju trochu upraviť), odlomili dve nohy jednu zo stolíka a druhú z nočného stolíka. Im to prišlo strašne vtipné Hej, vy máte toho nábytku dosť, zalepíme nohu stola páskou a bude to v pohode. Pod nočný stolík dajú krabicu, vraj nič vážne.
No a vrchol bola hlučná akcia, ktorá skončila až o druhej ráno. Krik, spev a opití ľudia. Keď som o jedenástej poprosila, aby stíšili hudbu, odpovedali Oddychujte za svoje peniaze! Fakt, hudbu nakoniec stíšili, ale až po druhej prosbe.
Nemalo význam sa hádať s ľuďmi, ktorí sú pod parou, tak som si povedala, že to nechám na ďalší deň. Ráno som si s párikom sadla a povedala im narovinu, že tak toto sa proste robiť nemá. Nie sú tu sami a ešte som ich poprosila, aby boli opatrní s elektrickými spotrebičmi.
Priatelia len prevrátili oči: My sme zaplatili. To ma fakt nahnevalo: Ďakujem, že ste prišli ako známi známej, inak by ste vôbec neboli tu!
Po mojich slovách sa začali správať trochu lepšie, už nič ďalšie nerozbili. Ale priateľstvo skončilo.
Odvtedy sme si prestali písať aj volať. Lenže aj tak vzali darčeky a suveníry, ktoré som pripravila pre nich a pre Zuzku. A zmizli aj dve veľké plážové uteráky a jeden terakotový obliečky na perinu do dnešného dňa to beriem ako záhadu.
Musím povedať Zuzka mi predstavila týchto ľudí ako najlepších kamarátov. Celú strednú sme boli spolu, kým sa nevydala a neodstahovala do Serede. Vždy o nich hovorila ako o inteligentných a sympatických ľuďoch. Keby boli naozaj takí, mohli byť u nás na dovolenke každé leto.
No a tak sa to skončilo. Dlho sme sa už neozvali, až raz v rozhovore mi Zuzka povedala, že im tá dovolenka vôbec nevyhovovala: Vraj som bola na nich prísna a kazila som im náladu. A to hovoria, že zaplatili veľa peňazí!
Prepáč, ale za tie ich peniaze neviem kúpiť ani nový televízor, kanvicu, stôl, nočný stolík, posteľné obliečky a uteráky. K tomu si pripočítaj nervy a sťažnosti ostatných hostí a to neprospieva mojej povesti, aby sa tu o rok objavili ďalší turisti.
Ale aspoň som získala skúsenosť, a dnes už viem, že niekedy je lepšie jednoducho povedať nie.
