12. augusta 2024
Dnes som si po dlhom dni premýšľal nad tým, ako sa veci ukázali s priateľmi priateľov, ktorí prišli k nám na dovolenku. Ľutujem, že som nevedel povedať nie.
Minulý rok mi stará priateľka Mária Kováčová zavolala a naliehavo žiadala, aby som ubytoval jej najbližších priateľov na týždeň v našom dome pri jazere Liptovská Štrba. Chceli si oddýchnuť v horách a pri jazere. Nemohol som sa zdolať odmietnuť, tak som súhlasil, ale najprv som im vysvetlil:
Sezóna je v plnom rozkvete, nemôžem teda ponúknuť izbu zadarmo. Zároveň by mi nepríjemne bolo brať peniaze od tvojich priateľov.
Mária mi odpovedala:
Milá, oni zaplatia. Peniaze pre nich nie sú problém, iba sa boja podvodníkov, čo si vopred berú poplatky a potom odmietajú nechať ich dovolenku alebo ich vypiač.
Veril som jej a rozhodol som sa dať im zľavu, tak im som ponúkol izbu za približne polovicu bežnej ceny výhodných 1800 eur za týždeň.
Keď prišli, namiesto očakávanej rodiny s 10ročným chlapcom sa objavila aj nastoletá dievčina, menom Ľubomíra Hrušová. Boli to ich známi, no trojizbová izba bola pre nich nepríjemná.
Privítal som ich s úsmvom, pripravil som chutnú večeru a po jedle som ich vzal na prechádzku po starých kamenných uličkách nášho mestečeka. Požehnal ich a šiel som si do svojej práce.
Nasledujúci deň syn ich hostí Tomáš vystrelil vodný pištoľ na televízor, ktorý práve bežal. Rodičia boli v izbe, ale to ho nezastavilo. Manželia sa ospravedlnili a sľúbili zaplatiť opravu. Televízor sa však pokazil a stále čaká na opravu. Dal som im nový televízor z vedľajšej izby. Povedal som: Čo budete robiť večer?
Neskôr sa nastoletá Ľubomíra zabudla natankovať čajník a ten sa spálil. Snažili sa odhaliť problém a potom začali preusporadúvať izbu, ktorá im bola príliš malá. Pri tom sa zlomili dve nohy jedna od nočnej stolíka a druhá od jedálenského stola. Pre nich boli vtipom: Hehe, koľko nášich kusov nábytku máte! Na nohu stola prilepíme pásku a všetko bude v poriadku.
Vrcholom bol hlučný večierok, ktorý trval až do druhej ráno s čoraz hlasnejšou hudbou, preplnenou krikom a výkrikmi. Keď som o jedenástej požiadal o zníženie hudby, odpovedali:
Oddychujeme, zaplatili sme si to.
Na moju výzvu sa zmenilo zvuk, no až po ďalšom upozornení.
Nechcel som s opitými ľuďmi hádať, tak som počkal do zajtra. Na druhý deň som s nimi otvorene prehovoril, že ich správanie je neprijateľné. Nie sú tu len oni na dovolenke. Požiadal som ich aj, aby šetrili spotrebiče.
Zohnali ramenné gesto a povedali:
Zaplatili sme peniaze.
Ja som povedal:
Ďakujte, že ste tu ako priatelia priateľa, inak by ste už neboli.
Po mojich slovách sa začali správať slušnejšie, spotrebiče už nepoškodili a priateľstvo pomaly vyprchalo. Vzájomne sme si prestali písať a oni si odniesli darčeky a suveníry, ktoré som im pripravil. Okrem toho zmizli z izby dva veľké uteráky a plátené posteľné prádlo.
Mária a ja sme sa spolu znova rozprávali, keďže sme sa stretli už v strednej škole a po jej svadbe sa presťahovala do Košíc. Opisovala svojich priateľov ako milých a slušných ľudí. Keby to tak bolo, mohli by sa u nás každoročne vrátiť.
Ako sa ukázalo, moja priateľka dlhší čas mlčala. Nakoniec mi povedala, že dovolenka im vôbec nevyhovovala:
Stále sme ich obťažovali a kazili náladu. A všetko to pri veľkej sume peňazí!
Ľutujem, že za zaplatených 1800 eur som si nevedel dovoliť nový televízor, čajník, stôl, nočnú stolík, posteľnú bielizeň a uteráky. Pridali sa k tomu moje napnuté nervy a nespokojnosť ostatných hostí. Toto celé ovplyvňuje aj povesť nášho penziónu a budúci roční návštevníci môžu radšej vybrať iné miesto.
Naučil som sa jednu dôležitú vec niekedy je lepšie jednoducho povedať nie.
