Oznamili nám, že odchádzajú na dovolenku a nechali nám kľúče od svojej chaty. Aby sme si mohli ugrilovať niečo v prírode, alebo pretrhať záhony s užitočnou zeleninou. No a čo, možno sa ešte nejaké využitie pre cudzie kľúče nájde.
Tentokrát bol dôvod na “pretrhať”. Keďže všetko bolo zasiate a zasadené, bolo potrebné sa pravidelne starať o rastliny tým, že sa vytŕhali neplánované burinky a okopávali kríčky.
Pred odchodom nás upozornili, že tam žije jedna “osobnosť”, ktorá občas príde na návštevu. Nebyť na neho drzí a nakŕmiť ho, ak treba. A s týmto tajomným odporúčaním odišli na vzdialené Havajské ostrovy.
Spočiatku som bol zaskočený ich zvláštnym vzťahom so susedom. Ak je to zviera, prečo by sme ho mali kŕmiť? Ale poznajúc dobrosrdečnosť priateľov, mohol som predpokladať, že sa niekomu pomáhá. V týchto časoch, však viete. Možno je zviera, ale dobrý človek?
Či už musíme pretrhať alebo aj nakŕmiť zviera, nemáme na výber. Keď treba, tak treba. Možno je ako nejaký strážca?
Prvý večer sa objavil “osoba”. Po telefonáte na daleké Havajské ostrovy, sme overili, že to je ono. Správne by sa malo povedať “Osoba”, pretože “Osoba” bolo jeho meno.
Osoba prišla presne o ôsmej, prezrela si pozemok a potom si v kúte sadla a začala pískať smutnú pieseň. Pieseň oklamaného a sklamaného tvora. Po tomto sme zavolali a overili si, čo to vlastne je.
Osoba bola veverička, ktorá pravidelne prichádzala na ich pozemok a svojim melodickým pískaním si pýtala jedlo. Na otázku, kto malú veveričku takto pomenoval, priatelia zahanbene pozerali na seba a šepotali čosi o tom, že sa tak predstavila sama.
Každý deň tá Osoba prišla k nim a pokúšala sa vyškemrať jedlo. Ako pouličný muzikant, ktorý spieva za obživu.
Predtým som už veveričky videl v lese, aj v rozprávkach. Ale tak, aby veverička menom Osoba prišla k tebe a zaspievala ti osobne, to som nepočul. Možno, ako v tom vtipe, dostala pokyn, že “Keďže veveričky nestačia pre všetkých, teraz si na rade ty ísť k ľuďom”?
Prvý večer sme jej hneď naložili pri verande veľkú hromadu slnečnicových semien. Keď Osoba spozorovala túto kopu, prehltla noty a začala si ich rýchle ukladať do úst, snažiac sa dodržať minimálny koeficient uvoľnenia v ústach.
Ako ukázala prax, pre ňu neexistoval pojem “veľká kopa semien”. Každú kopu teleportovala niekam behom maximálne desiatich minút. Po ďalšiu porciu sa vracala s prepadnutými lícami, ako väzňova poznačená diétou, ale po chvíľke usilovnej práce jej líca opäť nadobudli tvar, ktorý by aj Samantha Fox závidela.
Niečoho sa Osoba bála. Len toho, že sa semienka raz minú a potom by nemal život zmysel. Preto dôsledne neumožňovala ich dlhšie zotrvanie pri verande.
Aby nás mobily nerušili, skladali sme ich na hromádku na stole na dvore. Vždy sme ich mali na dosah a počuli ich, ak by niekto volal.
Ako obvykle, večer, preukazujúc zázračnú presnosť, Osoba sa objavila pri verande. Chytľavo škrabajúc drevenú podlahu pred verandou, z nejakého dôvodu si ovoňala prst a sústredene pozrela do diaľky, posadila sa na zadok. Náladu mal ten večer čisto lyrickú a preletiac očami neviditeľné noty, Osoba vzala tú najvyššiu a úpenlivo si zapískala svoju “Pieseň hladu”.
Vtom zazvonil telefón ležiaci vonku. Sedel som v dome, pozeral televíziu a Osobine volania som nepočul. Zato som počul telefón.
Moja manželka, ktorá počula aj Osobu aj telefón, rozhodla, že veverička je prioritná bytosť, a ja môžem odpovedať na telefonát. S týmto, vlastne spravodlivým postojom, vysypala pred Osobu kopu semienok. Drzý menestrel okamžite stíchol a uchopil prvú dávku z hromady. Ale vložiť do úst sa mu nepodarilo. Len čo otvoril svoje bezodné ústa, ako som sa objavil na verande a bez plytvania času na stupňie zábradlí, priamo z verandy vyskočil dolu. Pod sebou som ešte plynule postrehol všetkých päť schodov, keď som pocítil, že vzduch zhustol a zmocnilo sa ma silné predtuchu niečoho neobyčajného.
Osobu tiež uchvátilo predtucha niečoho neobyčajného. Ale len o pár sekúnd neskôr. Za ten čas moja postava s rachotom dosadla na dosku, kde na druhom jej konci chlpaté stvorenie pripravovalo vstup do hĺbok slávy.
Efekt hojdačky bol ohromujúci. Osoba, stále s otvorenými ústami a plnými dlane ako babka na trhu, semiačkami, úplne ignorujúc gravitáciu, vyletela vertikálne nahor a s melodickým píšťalkom zmizla v nízkej oblačnosti.
Ešte som to ochotne zaregistroval, divná vec, veveričky si teraz nejaké lietajú v luftoch, asi bude pršať.
Zem majstrovsky privítala svojho syna po niekoľkých sekundách. Kde bola celý ten čas a čo videla, to nikto nezistil. Ale súdiac podľa rozšírených očí a rozviatého chvosta, veľa toho videla a desivé veci.
Keď pristála na mäkkej zemi, ako sabotér seskagnutý v tyle nepriateľa, zamierila bez zvuku pod verandu a zmizla.
Pred verandou zostala ležať nedotknutá kopa semiačok, symbolizujúc, aké pomíjivé môže byť umenie.
– Nepríde viac – názor bol jednohlasný. A nikto by neprišiel po neschválenom výlete do stratosféry!
Niekde vo vnútri sa vkradla clivota. Sadol som si k malým semiačkam. Nie, určite nepríde. Automaticky som si všimol veľké semienko na vrchole kopy, uchopil ho prstami a hlasno chroustol.
Z pod verandy sa ozval pohoršený piskot. Tam, so zovretými labami ako zápasníci sumo pred zápasom, stál Osoba a chvejúc sa, pozeral na mňa zlostnými čiernymi očkami. “Nič pre teba, tie semiačka sú moje!” hovorili jeho oči. A ešte viac som si prečítal v nich o sebe.
A stále som udivený, kde veveričky poznajú takéto slová?!.
