Brano a Mišo – kamaráti navždy
Mišo riešil pracovné záležitosti s kolegami v kancelárii, keď mu na stole zazvonil telefón. Už ho chcel ignorovať, ale na displeji uvidel meno svojho školského kamaráta.
„Prepáčte,“ povedal a vyšiel von.
„Čo je?“ odpovedal opatrne. Mal priateľa Brana, ale to bolo dávno… Ani netušil, že jeho číslo ešte niekto má, keďže telefón menil už toľkokrát.
„Mišo? To si naozaj ty? To som ja, Branko. Myslel som, že si zmenil číslo, ani som nedúfal, že sa dovolám,“ ozval sa radostný hlas.
„Ahoj, Branko. Ako sa máš?“ Mišo bol ešte v šoku, preto odpovedal strojo, ale Branko to nevnímal a rozvášnene pokračoval:
„Super! Som v Bratislave. Počuj, viem, že pracovný deň, asi nepríležité čas… Stretneme sa? Veď sme sa nevideli večnosť.“
„No počuj, práve máme poradu. O hodinu mám voľno. Kde sa nájdeme? Čert ho vem, rád ťa počujem,“ povedal už mäkším hlasom.
„Som na hlavnej stanici. Stojím pred budovou.“
„Nájdeme sa. Nikam nechoď, dobre?“
Keď sa vrátil do kancelárie, snažil sa sústreďovať na prácu, ale myšlienky mu neustále utekali k Brankovi. Pätnásť rokov. Toľko sa nevideli, odkedy odišiel z rodného mesta študovať.
Zaparkoval auto a vykročil k stanici. Hlučná masa ľudí, obvyklý chaos. Rozhliadal sa, až kým ho nezaslýchal:
„Mišo!“
Naproti mu kráčal usmiatec, v ktorom spočiatku nepoznal školského kumpána. Chvíľu na seba hľadeli, potom si podali ruky a nakoniec sa bez slova objali.
„Mišo…“
„Brano…“
„Očiam neverím. Výborne vyzeráš! Vždy som vedel, že ti to pôjde,“ povedal Branko a znova ho objal. „Tu je hlučno. Nepôjdeme radšej do kaviarenne?“
„Jasné. Mám auto. Blízko je slušné bistro. Si tu služobne?“
„Svokru som priviezol na operáciu. Kĺb sa jej rozpadá, sotva chodí. Čakali sme na termín. Hej?! To tvoje auto?“ pozrel sa nedoverčivo na Miša stojaceho pri luxusnom SUV.
„Moje. Sadaj si,“ usmial sa, potěšený Brankovým údivom.
Za krik úžasu sa zaradil do premávky, zabočil do bočnej ulice a po piatich minútach zastavil. V útulnej kaviarni panoval polotma, hoci bol deň. Oproti stanici tu bol pokoj.
„Konečne môžeme rozumne rozprávať. Tak porozprávaj sa.“
Ešte ani nestihli sadnúť, keď prišla čašníčka.
„Pre mňa kávu bez cukru, a pre môjho priateľa…“ pozrel sa na Brankovo gesto.
„Tiež kávu.“
„Môj priateľ bude mať steak s pečenými zemiakmi, kávu a zákusok.“
Keď odišla, Branko zviachol:
„Nepozeraj sa tak. Ešte musíš ísť vlakom, určite si ani neraňajkoval.“
„Máš pravdu. So svokrou sme do nemocnice cestovali tri hodiny. Len ja zaplatím.“
Mišo nič nepovedal.
„Nemysli si, nepotrebujem pomoc. Operáciu máme cez poisťovňu. Len… chcel som ťa vidieť. Vytočil som číslo a ty si zdvihol.“
„Tak už rozumiem. Tak ako sa máš? Ženatý?“
„Áno. Dve deti. Syn má jedenásť, Katka sedem, končí prvú triedu. Svojok mi po smrti zanechal autodielňu, teraz ju mám pod palcom. Keď povieš Zuzke, že som ťa videl, neverila by.“
„Akéj Zuzke?“ Mišo sa ušklíkol. „Počkaj, ty si sa oženil so Zuzkou?“
„Pamätáš si ju? Presne s ňou.“ Branko sa rozosmial. „V škole za tebou behala. Nedala ti pokoj. Pamätáš, ako sme pred ňou utekali z vyučovania? A mne sa páčila, ešte vtedy. Nevedel si? Keď si odišiel, veľmi to prežívala. Chcela za tebou utiecť do Bratislavy. Matka ju nepustila. A potom sme začali chodiť. Tak nejako to bolo. Aspoň v niečom som ťa porazil. A ty? Vidím, že si ženatý.“ Ukázal na prsteň na Mišovej ruke.
„Áno, ženatý. Deti ešte nemáme.“
„Aha. A kde pracuješ?“
„V jednej firme. Vediem obchodné oddelenie.“
„No ty si frajer. Bývaš v Bratislave, auto ako z reklamy… Máš sa lepšie ako všetci naši,“ pochválil ho Branko.
Mišo sa skromne usmial.
„Pamätáš, ako sme chodili na ryby? Ako sme utekali z domu na severný pól? To sme potom schytali…“
„A ako sme takmer podpálili kôlnu na chate?“ skočil mu do reči Mišo.
„Hej, to boli časy.“ Brankovi stmavli oči. „Vždy som vedel, že ti to pôjde.“
„Nezávidíš?“
„Nie. No dobre, možno trochu. Nežiarim. Po svojkovi mi ostal starý škodovka, dal som ho do parády, ide ako raketa. Zuzka je úžasná, deti… Za ne by som dušu dal. Ak sa nad tým zamyslím, nemám na čo sa sťažovať. A ty?“
„Ja čo?“ nerozumel Mišo.
„Žiješ v Bratislave, máš robotu, super auto, peniaze… Si šťastný?“
„Neviem. Nerozmýšľal som o tom. Načo sa pýtaš?“
„No tak. Ty vieš. My dvaja sme z iných svetov. Pozri sa na seba, v obleku… Ani nevíem, o čom by sme sa rozprávali.“
„Brano, nechaj to. Som strašne rád, že sme sa stretli.“
„Rád? Tak prečo si mi toľko rokov nevolal? Odišiel si a zabudol,“ urazil sa.
„Ty tiež nie,“ nechal sa Mišo.
„My sme hrdí.“ Branko zrazu hovoril v množnom čísle. „Nechaj to, zase ma nesie. Si šikovný, všetko, čo si chcel, si dosiahol. Nezískal si to zadarmo.“
„Presne.“
„Manželka aspoň pekná?“ spýtal sa zmäkčene.
Mišo si vybavil Julku, štíhlu, upravenú, s dokonalou pletou…
„Pekná…Branko sa ešte raz usmial a povedal: „Tak čo, Mišo, prídeš aspoň raz za život na návštevu, alebo ti už naozaj nestačí náš malý svet?“
