Jakub a Tobiáš – kamaráti na celý život
Tobiáš riešil pracovné záležitosti s kolegami v kancelárii, keď mu na stole zazvonil telefón. Chcel hovor odmietnuť, ale na displeji uvidel meno svojho školského kamaráta.
“Prepáčte,” povedal kolegom, zobral telefón a vyšiel z miestnosti.
“Haló?” odpovedal opatrne. V škole mal priateľa menom Jakub, ale to bolo tak dávno… Ani sám nevedel, že jeho číslo ešte niekto má, keďže mobil už vymenil toľkokrát.
“Tobiáš? To si naozaj ty? Som Jakub. Myslel som, že si zmenil číslo, ani som nedúfal, že sa dovolám,” radostne oznámil mužský hlas na druhej strane.
“Ahoj, Jakub. Ako sa máš?” Tobiáš bol ešte stále zaskočený, a tak hovoril stroho, automaticky položil obvyklú otázku. Ale Jakub si toho nevšimol a pokračoval roztvárnený:
“Skvele! Som v Bratislave. Počúvaj, chápem, že asi nepáčim v pracovný deň… Nemohli by sme sa stretnúť? Toľko rokov sme sa nevideli. Kedy sa taká príležitosť znova naskytne.”
“Počúvaj, práve máme poradu. Bude to trvať asi hodinu. Povedz, kam mám prísť. Človeče, rád ťa počujem,” povedal Tobiáš, ktorého hlas oživel.
“Tak ja som na hlavnej stanici. Stojím pred budovou.”
“Nájdem ťa. Neodchádzaj nikam, dobre? Počkaj,” povedal Tobiáš a vrátil sa do kancelárie.
Niečo hovoril, zúčastňoval sa diskusie, ale myšlienky mu stále utekali k Jakubovi. Pätnásť rokov sa nevideli a nehovorili, odkedy odišiel z rodného mesta študovať na vysokú školu.
Tobiáš zaparkoval auto a vykročil smerom k železničnej stanici. Ako obvykle bolo plno ľudí. Otočil hlavu, zisťoval tvár za tvárou.
“Tobiáš!” Kráčal k nemu usmiatej muž, v ktorom spoznal svojho školského kamaráta až na druhý pohľad. Zastali sa, na chvíľu sa hodnotiace pozreli, následne si podali ruky a nakoniec sa, bez dohody, objali.
“Tobiáš…”
“Jakub…”
“Tobiáš… Očiam neverím.” A Jakub znova objal priateľa. “Vyzeráš skvele. Vidím, že si dosiahol veci. Vždy som vedel, že to dotiahneš ďaleko. Tu je hlučno. Nemohli by sme niekde sadnúť?”
“Jasné,” súhlasil Tobiáš. “Mám auto. Neďaleko je dobrá kaviareň. Si tu služobne?”
“Svokru som priviezol na operáciu. Kĺb sa jej doslova rozpadá, ledva chodí. Dlho sme čakali na termín. No nie! To je tvoje auto?” Jakub neveriaca pozrel na Tobiáša. Stáli pri mohutnom SUV.
“Moje, nastupuj,” usmial sa Tobiáš, potešený dojmom, ktorý vyvolal.
Pod Jakubovými prekvapenými výkrikmi sa Tobiáš zaradil do premávky, zabočil do bočnej uličky a po piatich minútach zastavil. V útulnej kaviarni panoval polotMedzi zvukmi kávy a tichými rozhovormi ostatných hostí si uvedomili, že čas, ktorý strávili rozprávaním o minulosti, bol možno najkrajším momentom ich po rokoch rozdelených životov.
