Prežili sme spolu tridsať rokov. Viem, ako dýcha v spánku a čo mu chutí na raňajky. A on to všetko vymenil za pocity z vysokej školy a odišiel k žene s dokonalým photoshopom na fotke. Tú noc som neplakala napráskala som mrazničku ľadom a napísala si zoznam. Zoznam, ako ho získať späť tak, aby ma on sám prosil, aby mohol zostať. Prvý bod stretnúť sa s jeho novou známosťou.
Hovorieva sa, že prvá láska je ako ovčie kiahne keď ju prežiješ v mladosti, ostanú ti jazvy na celý život, ale samotná choroba sa už nevráti. Klámali nám. Alebo to bola iná nákaza.
Môj príbeh sa začal vtedy, keď sa môj svet, budovaný tridsať rokov ako poctivý drevený dom, začal trhať. A trhlina nešla od základov, ale zhora, od antény, ktorá chytala cudzie signály.
So sestrou sme vyrastali na maminej vete: Najcennejšie, čo máte, nie je byt ani auto, ale povesť. A druhé vaša hrdosť. Mama bola žena starej školy, s neochvejnými zásadami. Asi aj preto som si vzala Dušana, bez toho, aby som mala akýkoľvek román za sebou. Bol mojím prvým mužom. Môj jediný. Ja ním však prvá nebola. Ale nikdy ma to netrápilo. Do istého času.
V to nedeľné ráno bolo v Petržalke ospalo, lenivo. Za oknami nášho starého paneláku v Bratislave už zo zelene vyliezali kvety orgovánu. Dušan pil čaj s mätou a pozeral do prázdna. Potom položil šálku, zapraskal prstami a povedal vetu, ktorá rozrazila ticho ako sekera poleno:
Zlatka… asi pôjdem preč.
Pokračovala som v natieraní masla na rožok. Maslo sa drobilo, lebo bolo príliš studené.
Na služobku? spýtala som sa, hoci som už vedela, čo príde.
Nie… Predstav si… našiel som Kristínu. Pamätáš, ako som ti raz hovoril? Študovali sme spolu. Bola moja prvá láska. A tie pocity… nezmizli. Proste čakali na svoj čas. Nechcem ti klamať. To by bolo odomňa podlo.
On rozprával a ja som cez okno sledovala, ako susedov chlapec kope loptu o stenu garáže: bum-bum-bum. Rytmus jeho slov. Deti dospeli, byt je veľký… Vnuci snáď čoskoro prídu. On ešte niečo hovoril o úprimnosti, vzťahoch a výbere. Ale mne už v ústach úplne vyschlo, akoby som prehltla saharu. Bez slova som ukázala na karafu.
Je ti zle? zľakol sa, nalial mi vodu. Zlatka, nedes ma.
Mne? môj hlas znel chrapľavo ako vranie krákanie. Mne nič nie je. Šťastie chodí hore-dolu. Ale rybu vždy treba čistiť čerstvú.
Vypila som vodu, cítila, ako zapadá do ľadovej prázdnoty vo mne. Potom som vstala a šla do kúpeľne. Zaklapla som zámok. Odrezala som sa od neho, od všetkých slov, od celého sveta. Pustila som sprchu naplno, nech nepočuje, ako sa mi dýcha. Ale on počul. On vždy počul všetko.
Zlatka! Otvor! trieskal na dvere. Ja ich vyrazím!
Dušan, daj mi pokoj! Nechaj ma len umyť si tvár!
Len som žartoval! Poď! kričal spoza dverí s tónom, akoby si naivne myslel, že je to vtip.
Pozrela som sa do zrkadla. Pozerala na mňa žena, akoby stará rozbitá bábika, vyťahané vlasy, kruhy pod očami, nos červený. Parádnica. Pokrútila som hlavou. Bože, za čo to so mnou vydržal? On si našiel novú iskru, zastrčený oheň lásky.
Umyla som si tvár ľadovou vodou, upravila vlasy, stiahla ústa, a vykročila z kúpeľne s postojom zosadenej kráľovnej, ktorá chce vyzerať, že sa iba išla prejsť.
Stál v predsieni, bledý, ruky sa mu triasli. Vlastne bol úbohý. Ale to mi neprinieslo úľavu. Skôr naopak. Chcela som preč, na vzduch, von z toho bytu, čo ešte páchne po jeho kolínskej.
Dušan, idem do parku. Nechoď za mnou.
Zlatka, a čo srdce? Ak dostaneš tlak?
Čo by? usmiala som sa. Teraz mi srdce asi beží v pohotovostnom režime až do konca života. Nechoď.
Chcel niečo dodať, ale navliekla som bundu a vybehla som z bytu.
Park na Gagarinovej ulici bol zaplavený slnkom. Mladé mamy tlačili kočíky, starý pán na lavičke čítal noviny, psíčkarka zápasila s jazvečíkom. Život išiel ďalej. Sadla som si na lavičku a skúmala tváre žien. Ktorá z nich je ona Kristína? Tá v baretke? Alebo tá so sivými kaderami? Kde ju našiel? Na pokeci? Alebo úplne náhodou v rade na šunku? Myšlienka, že ju hľadal, že jej písal, dohadoval si stretnutie, ma bolela ako horúci uhlík. Vedela som, že to musím vedieť. Uvidieť ju. Pochopiť, prečo práve ona.
Domov som sa vrátila po štyridsiatich minútach. Dušan sedel v kuchyni, stále na tom istom mieste, a pozeral na vychladnutý čaj.
Si tu? spýtala som sa chladne.
Kde by som mal byť? zdvihol oči. Zlatka, poďme sa porozprávať?
Už sme sa porozprávali, zhodila som bundu. Povedal si svoje, ja počula. Nemám otázky.
Zlatka, prestaň.
Čo také? Chcem len vedieť mechaniku. Ona si našla teba, či ty ju?
Vzdychol si, rezignoval.
Ona napísala v messengeri. Pred pár mesiacmi. Vraj ma náhodou našla.
Jasné. Všetko je na internete náhoda, hlavne keď hľadáš bývalých. A potom? Káva?
Boli sme von párkrát. Porozprávali sme sa.
O prvej láske určite. O nesplnených nádejach. Propána, Dušan, chováš sa ako pubertiak. Prekrížila som ruky na hrudi. Ako sa volá? Nedrž ma v napätí.
Zamrvil sa na stoličke ako školák.
Zlatka, načo ti to je?
Chcem poznať meno tej, čo stojí zato, aby si vymenil tridsaťročné papuče za kufor. Alebo má inú identitu?
Kristína. Kristína Kubalová.
Kristína… usmiala som sa, hoci mi vrelo celý vnútro. Pekné meno. Populárne. Ja som len Zlatka. Staromódna, nudná, spoľahlivá.
Zlatka
Mlč. Vstala som. Teším sa za teba. Nájdi si šťastie. Aj ja si nájdem, nejakého fitnes trénera, alebo si na Facebooku pozriem Jožka zo základky. Vraj je po rozvode.
Zlatka, to nehovor. Nech si, aká chceš, ty nie si
Aká som? už som odchádzala do spálne, ponad plece: Kávu nechcem, bolí ma hlava.
Padla som do postele, civela do stropu a klamala som. Hlava ma nebolela. Bolela ma duša. Bodavá, žeravá bolesť. Počúvala som kroky Dušana v kuchyni, potom som si ticho vzala notebook. Sociálne siete sú dnes skriňa zo všetkými tajomstvami.
Otvorila som Dušanov profil. Veľa priateľov, žiadna Kristína Kubalová. Prefíkanec! Zmazal? Alebo nemala záujem? Začala som systematicky prezerať jeho followery, lajky, komentáre pod starými fotkami. Nič.
A vtedy som si všimla dámu s profilovkou od mora. Zlatožltý piesok, tyrkysová voda, ona v klobúku a s pohárom v ruke. Volá sa Andrea. Mesto Praha. Vydatá za cudzinca. V priateľoch má Dušana. Otvorila som jej profil a narazila na starú vysokokoškolskú fotku, kde niekto zakrúžkoval dievča s dlhým vrkočom. Popis: Kristína naša krásavica!
Tu je! Otvorila som ju na VKontakte. Tam bol profil otvorený.
Na profilovke oči cez pol obrázku, perfektný make-up, na pleciach kožušinka. Status Žijem tu a teraz. Sledovala skupiny o vzťahovej psychológii, astrológii, varení. Posledný post: Osud nás spája, aby dal druhú šancu. A srdiečko.
Zaliala ma zloba, chcela som šmariť notebook o stenu. Tu je predátor. Nahodila sieť, hodila udicu, a môj Dušan sa chytil ako kapor. Prvá láska, znovuzrodené city. Sprostosť! Proste žena po päťdesiatke, so šikovným filtrom a túžbou po vzrušení.
Chcela som zavrieť profil, keď ma v sekcii priateľov udrela do očí známa tvár. Chlap s prešedivenými vlasmi, drahý kabát, stojí pri novom aute Ľuboš. Ľuboš Mišík! Môj spolužiak, čo mi v deviatke nosil kabelu a čokoládky do knižnice. Nevideli sme sa dvadsať rokov. Počula som, že podniká v Nitre, rozviedol sa, zarobil…
Rozbúchalo sa mi srdce. Práve on by mohol niečo vedieť o Kristíne. Veď ju poznali zo školy.
Našla som Ľuboša na Facebooku. Napísala mu súkromnú správu: Ahoj Ľuboš! Spomínaš si? Staré dobré Vereteno. Neveríš? Potrebujem pol hodinu tvojho času. Je to súrka.
Odpoveď prišla o hodinu: súhlasí so stretnutím v reštaurácii Staré mesto, priamo v srdci Bratislavy.
V práci som si vybavila voľno (povedala som, že idem na zubára). Doma som rozpútala maratón krásy. Našla som v skrini šaty, ktoré som ešte nikdy nemala tmavomodré, s hlbokým výstrihom. Nakrútila som si vlasy, spravila večerný make-up (hoci bol deň!). Parfum. Lodičky na opätku. Zo zrkadla na mňa hľadela úplne iná žena. Pripravená do boja.
Prišla som o dvadsať minút skôr, sadla som si k oknu, aby som videla, kto vchádza, a objednala si pohár červeného vína. Prsty sa mi chveli.
Ľuboš prišiel načas. Vošiel sebavedome, drahé sako, dokonalý účes, úsmev len pre mňa. Zbadal ma a v očiach prebleskla úprimná radosť zmiešaná s obdivom.
Zlatka? prišiel, zdvihol moju ruku a pobozkal ako z čierno-bieleho filmu. No teda! Myslel som, že uvidím školáčku s copom, a tu sedí femme fatale. Vyzeráš fantasticky.
Ľuboš, dosť, červeňala som, ale v duši mi bolo príjemne. Ďakujem, že si si našiel čas. Viem, že si veľmi vyťažený.
Pre teba mám vždy čas. Usadil sa, luskol na čašníka. Víno? Výborne. Prinesú nám vašu najlepšiu frankovku a… Zlatka, nemáš náhodou hlad?
Neviem, úprimne som priznala. Mám hrču v hrdle.
Kým prišlo víno, Ľuboš rozlial poháre.
Na stretnutie.
Priťukli sme si. Víno zahrialo na hrudi.
Ľuboš… položila som pohár. Pôjdem rovno k veci, inak to nezvládnem. Je to strašné.
Jeho pohľad zvážnel.
Počúvam.
Dušan odchádza. Môj muž. K prvej láske. Ku Kristíne Kubalovej. Ty ju máš medzi priateľmi.
Rozmrzel sa, oprel sa.
Kubalová? Tá Kristína z F robí ešte scény? zasmial sa.
U teba je pod menom Kristína, ale u manžela ako Kristína… meni podľa publika.
On sa uchechtol, vytiahol cigarety, ale si spomenul, že sa nefajčí, tak ich schoval.
Zlatka, úprimne? Tvoj Dušan je síce veľký amor, ale nevydrží dlho. Sklonil ku mne hlas. Kristínu poznám len z videnia. Je to herečka, kým mlčí. Ale žiť s ňou…
Čo? naklonila som sa. Hovor!
Zamyslel sa, mávol rukou.
Poviem. Je špinavá. Variť nevie samé polotovary. Dve decká z rôznych manželstiev, nik s ňou nežije, lebo ich žerie každý deň. A chrápe ako motorka. Kedysi som prespal u kamarátov, počul som ju sklenené tabule sa triasli. A tvoj Dušan je zvyknutý na ticho a domáci guláš, nie?
Cítila som zvláštne uvoľnenie. Zlomyselnosť? Nádej? Úľavu?
Ďakujem, Ľuboš, nevieš, ako si mi pomohol. Ale…
Nestihla som dohovoriť. Zrazu sa nad stolom ozval hlas, čo mi zmrzol krv v žilách.
Tak ty si tu! Volám, nedvíhaš!
Otočila som sa. Pri stole stála Dušan. Bledý a zlostný, za ruku držal ženu. Poznala som ju podľa fotky. Kristína Kubalová. Naživo nebola až taká pôvabná: ťažká sánka, príliš jasný rúž, nervózny pohľad.
Och, Ľuboško! zrazu vrieskla a pustila Dušana, padla Ľubošovi do náručia. Aké prekvapenie!
Kristína, ahoj, Ľuboš vstal, predstieral úsmev.
Dušan pribehne ku mne, schmatne ma za lakeť a doslova vytiahne spod stola.
Čo tu robíš? zasyčal. Načo sa s ním stretávaš? Už dávno…
Dušan, pusť povedala som chladne, vytrhla sa. Dnes ráno si ma opustil. Teraz som slobodná. Môžem si robiť, čo chcem.
Slobodná? zlíkol sa, pozrel na Ľuboša. Tak to je tvoj nový… náhradník? Rýchlo si sa otočila!
Do toho ťa nič nie je, odsekla som.
Kristína sa roztriasla a začala robiť oči na Ľuboša:
Duško, nerob scénu, Ľuboš je starý kamarát. Ľuboš, chodíš sem často? Daj mi číslo!
Ľuboš na mňa pozrel pohľad hovoril veď som hovoril.
Kristína, mám teraz prácu, povedal. Sme so Zlatkou starí priatelia, niečo sme riešili.
Čo ste riešili? skočil Dušan. Zlatka je doma, čo má riešiť?
Zviera vo mne zúrivosť. Tu sa Ľuboš postavil, objal ma okolo pása a nahlas prehlásil:
Dušan, nerob hanbu. Zlatka je výnimočná žena. Ak vymeníš ju za… pozrel na Kristínu ..za toto, je to tvoj problém. Možno si so Zlatkou ešte niečo začneme, však, Zlatka?
Chvíľu som bola v šoku, ale zareagovala rýchlo: Usmiala som sa a oprela mu hlavu o plece.
Ľuboš, určite.
Bol to len divadelný výstup. Ale pre Dušana to bolo ako dýka do hrude. Sčernel.
Vy… vy… hľadal slová.
Dušan, poď, vytrhla mu ruku Kristína, očividne už nervózna. Neznič si večer kvôli nej.
Presne, vetil Ľuboš. Chcel si slobodu, máš ju. Neskríž konflikt.
Dušan sa pozeral na mňa, potom na Ľuboša a nakoniec na Kristínu. V očiach mu preblesklo niečo ako panika. Teraz si uvedomil, že keď si vyžiadal slobodu, uvoľnil ju aj mne. A tá sloboda už nehrala v jeho prospech.
Ešte sa porozprávame, zamrmlal, otočil sa a bez pohľadu na Kristínu zamieril preč. Kristína za ním.
Vydýchla som. Trásli sa mi kolená.
Ďakujem, Ľuboš, sadla som si. Bol si skvelý.
Nestojí to za reč, usmial sa, ale oči mal vážne. Vieš, Zlatka, ja som nehral len divadlo.
Pozrela som naňho pozorne. V očiach mal niečo hlboko ľudské, akúsi starú a čistú ľútosť.
Keď som ťa dnes uvidel, povedal ticho pochopil som, že som bol na strednej hlupák. Mal som o teba viac bojovať. Ale ja… utiekol som.
Ľuboš… nevedela som, čo na to povedať.
Nevadí, pleskol rukou po stole. Život ide ďalej. Najedz sa. Si akási vychudnutá.
Najedli sme sa. Rozprával o podnikaní, dcére, o všetkom možnom. Len na pol ucha som počúvala. Myslela som na Dušana, ako kráča s Kristínou, na jej chrápanie a polotovary. A že som asi práve v ňom prebudila žiarlivosť. A to je jasný znak, že city ešte niekam vedú.
Domov som šla neskoro. Vo svetle predsiene sedel Dušan, len v svetri, bledý, oči červené.
Vrátila si sa? zachripel.
Ako vidíš. Vyzula som sa a zavesila kabát. Prečo nie si s Kristínou? Prvá láska čaká, nečaká.
Zlatka… postavil sa, prišiel ku mne. Prepáč, bol som idiot.
Prepáčil si ráno. Za srandu, pamätáš?
Nerobil som žarty. Bol som blbec. Prišiel som k nej, sedel tam hodinu. Zapla telku, ohrievala parené buchty z Lidlu a sťažovala sa na exmanžela, deti, kríže. Pozeral som na ňu a videl cudziu, starú, unavenú ženu. Nebola tam žiadna láska. Len smútok a túžba, aby jej niekto podal tabletku. Vtedy som si spomenul, ako si pila ráno vodu. Ako s hrdosťou odišla z kúpeľne. Uvedomil som si, čo som stratil.
Nestratil si, Dušan. Vyhodil si. Je v tom rozdiel.
Pristúpil za mnou, kľakol si a zobral moje ruky do dlaní.
Zlatka, ja som blbec. Daj mi šancu to napraviť.
Neviem, Dušan. Pozerala som na jeho šedivé vlasy. Dnes som veľmi trpela. Tak silno, že som vlastne umrela. A možno aj ja som už iná.
Budem čakať. Koľko bude treba. Len ma nevyžeň. V očiach mal slzy. Za tridsať rokov som ho videla plakať raz keď mu zomrel otec.
Mlčala som. Hlavou mi išli Ľubošové slová a pohľad, aj mal som bojovať. A zároveň Dušanova tvár, jeho ruky, jeho vôňa. Vôňa domova.
No dobre, povedala som. Vstávaj z kolien. Prestane sa tu robiť slzavé údolie. Zajtra sa porozprávame. Dnes choď spať. Na gauč.
A ty?
Ja si ešte posedím sama.
Odišiel. Zostala som sama. V hlave nič, len ticho. Podišla som k oknu. Vonku lialo. Jarný dážď, hlučný, čo odplavuje špinu z asfaltu. Možno aj z duše.
Prešiel týždeň. Žili sme ako nájomníci v jednom byte ticho, opatrne. Dušan umýval riad, vysával, nakupoval. Sledovala som ho z diaľky. Kristína mu volala možno trikrát, ale zakaždým jej odpovedal stroho, potom si jej číslo zablokoval.
Ľuboš mi volal tiež. Len sa spýtal, ako mi je. Pozval ma do kina. Odmietla som. Nie preto, že by som nechcela, ale bála som sa tej novej reality, kde môžem ísť von s iným mužom. Ale včera povedal: Zlatka, nie si v kláštore. Máš nárok na život. A na pekný život tiež.
Dnes je sobota. Dušan sa celý deň motá okolo mňa, snaží sa niečo povedať.
Zlatka, nepôjdeme do parku? Orgovan už kvitne.
Nechcem.
Zlatka… Sadne si blízko. Ublížil som ti. Ale chcem, aby si vedela vybral som si teba. Každý deň si vyberám teba.
Pozerám sa naňho. Schudol, pohľad má zronený. Ale v očiach má niečo nové strach, že stratí.
Dušan, a čo bude o rok? Keď ťa pochyti nuda, a spomenieš si zase na nejaké tie prvé lásky?
Nespomeniem, krúti hlavou. Lebo moja posledná láska si ty. Prišiel som na to, až keď som o teba skoro prišiel.
Zazvoní zvonček pri dverách. Obaja trhneme. Ide otvoriť. Počujem ženský hlas, prenikavý, pištivý. Kristína!
Vtrhne do bytu ako fúria, v modročervenom plášti, mokrá od dažďa.
Dušan! Prečo mi neberieš telefón?! Je to kvôli nej? ukazuje na mňa. Kvôli tejto starej harpie?
Kristína, odíď, povie Dušan tvrdo. Nevolal som ťa.
Nevolal? Kto mi básnil o láske? Kto hovoril tie slová? vzlyká, no pripadá mi to ako lacné divadlo. A ona tu zatiaľ s Ľubošom Mišíkom!
Dušan zbledne.
Odkiaľ vieš, kde spím? zašepká.
Veď mi to Ľuboš povedal! Stretli sme sa! vykoktá a hneď si zahryzne do jazyka, uvedomí si, že sa prezradila.
Ticho. Tuhé.
S kým si sa stretla? ticho opakuje Dušan. S Ľubošom?
Kristína mi pozerá do očí a zúfalo hľadá únikovú cestu.
Tak čo?! Pili sme len kávu. Chcel hovoriť… o veciach.
O akých? podpichnem. Aké môžeš mať ty s Ľubošom veci, Kristína?
Škrípe očami.
Ale to nie je tvoja vec! Chcela si mi ho odlúdiť, suka!
Ja? postavím sa. Ty si vtrhla do môjho bytu a reveš tu. Dušan, vyveď ju.
Dušan stojí nehybne, pozerá na ňu, potom na mňa. V očiach mu rastie pravda.
Ty si s Ľubošom randila… vysloví. Kým ja…
A čo som mala robiť? Kristína náhle stiahne hlas, narieka. Ty si chladný, nevoláš. A on je taký zaujímavý, má peniaze. Som sama.
Je mi do smiechu i do plaču. Takto vyzerá prvá láska. Ktorá rýchlo prebehne k tomu s eurami.
Načo si prišla, Kristína? pýtam sa zronene.
Aby si vedela, že tvoj verný je osol! A aj ten tvoj Ľuboš! Všetci ste rovnakí! otočí sa a vybehne z bytu. Dvere zabuchnú.
Ticho. Dušan ku mne pristúpi.
Zlatka… to som nevedel.
Viem, že si nevedel.
Ona… s Ľubošom?… krúti hlavou. A pritom mal o teba záujem.
Mal. Asi úprimne. Ale staré zvyky nezaprieš. Pozriem na Dušana. No čo, vietor začal fúkať na inú stranu?
Zlatka, prepáč za všetko. Za ňu, za túto bolesť, za svoju slepotu.
Stojím pri okne. Dážď utíchol. Za mrakmi vykuklo slnko a mokrý asfalt sa leskne tisíckami odleskov.
Vieš, čo mala pravdu v jednom. S Ľubošom som bola na večeri. Volával mi. Ale nešla som s ním do kina. Nie preto, že by som ešte teba čakala. Ale lebo som si uvedomila niečo prosté.
Čo? ledva dýcha.
Obraciam sa k nemu.
Tridsať rokov viem, ako dýchaš v spánku, ktorú nohu si podkladáš, čo raňajkuješ, ako mlčíš, keď je ti zle. Vrastala som do teba, ako strom korení do zeme. Jasné, že sa dá strom presadiť ale možno sa už neprijme. Ľuboš je krásny umelý skleník. Ty si môj záhradka. Zarastená, stará, ale moja.
Dušan prehltne. Chytí ma za ruku.
Budem sa o tú záhradu starať. Prisahám. Vyplejem burinu.
Burina ešte vyraší, povzdychnem. To je život.
Zlatka… Hanblivo. Vtedy, v reštaurácii… keď ťa Ľuboš objal, skoro som zošalel.
Ty si žiarlil?
Umieral som od žiarlivosti. Uvedomil som si, že by som pre teba bol schopný všetkého. Len seba, hlupáka, nie.
Dlho sa naňho pozerám. Potom si položím hlavu na jeho hruď. Počujem, ako mu búši srdce, rýchlo a neisto.
Dušan.
Mmm?
Asi ani ja bez teba nemôžem.
Obíme ma, silno, až mi zapraskajú kosti.
Ďakujem.
Za čo?
Že si mi dala druhú šancu.
Stojíme za oknom. Slnko zalieva izbu. Za oknom čvirikajú vrabce, vonia zem a orgován. Tam niekde v centre mesta už Kristína Kubalová možno hľadá ďalšiu obete. Ľuboš Mišík jazdí v drahom aute a myslí na to, že nie všetko je na predaj.
A my len stojíme a mlčíme. Dvaja ľudia, ktorých život takmer rozbil, ale zase zlepil. Lebo sú veci silnejšie ako prvá láska. Je tu posledná. Taká, čo nerezaví. Čo jednoducho je. Tichá, verná, skutočná.
Zdvihnem hlavu a poviem:
Poď na čaj. S mätou.
S mätou? usmeje sa. Mám aj koláč. Tvoj obľúbený, čerešňový.
Odkiaĺ si vedel, že sa vrátim?
Vedel. Pobozká ma do vlasov. Proste som to vedel.
A ideme do kuchyne. Vonku je jar. Pred nami je život. Obyčajný, zamotaný, so slzami aj radosťou, s chorobami aj zmiereniami. Ale spolu. A to je asi to pravé šťastie. To, ktoré sa nehľadá na sociálnych sieťach, to, ktoré nečakáme, ale vždy je doma. Len na to niekedy zabúdame. No pamäť i láska nerezavia. Vyčkávajú si na svoju chvíľu.
