Alžbetka, vidíme sa o tri dni! A nezabudni upiecť svoj povestný mäsový koláč, je taký chutný veselo štebotala do telefónu svokra Margita Blažejová.
Lenže Alžbete do smiechu nebolo. Ukončila hovor, unavene klesla na stoličku. O niekoľko dní mala prísť Veľká noc. A celá rodina zo strany jej muža Petra sa mala zísť u nich doma.
Máte taký priestranný byt, miesta bude dosť pre všetkých. My sme sa kedysi tlačili v malých izbách. Tu sa konečne rodina zmestí! povedala svokra pred dvoma rokmi.
No dnes už Alžbeta svoj veľký, slnečný trojizbák nemohla vystáť ten istý byt, na ktorý ešte dlho museli splácať hypotéku. Práve kvôli nemu sa všetci príbuzní valili k nim, robili neporiadok a bránili jej v noci spať.
Do kuchyne vošiel Peter a pobozkal ženu do vlasov.
Tak ste s mamou všetko dohodli? spýtal sa.
Áno, opäť budeme sláviť sviatky u nás. Peter, prosebne pozrela, nemohol by si to s mamou prebrať ty?
Peter zvážnel.
Alžbeta, už sme o tom hovorili. Veľmi ťa má rada, obdivuje tvoje varenie! Ako by som jej mohol povedať, nech príde niekde inde? Veď je už na dôchodku. Nemôžeš ju nútiť všetko pripravovať nemá na to sily. Vychovala štyri deti, právom si oddych zaslúži.
Alžbeta sa vždy nechala presvedčiť. No v duchu myslela: A na mňa kto pamätá? Prečo mám sviatky stráviť za sporákom a obskakovať celú rodinu?
Ale sťažovať sa bolo zbytočné. Hádka jej nestála za narušenie rodinného pokoja. Tak ďalší deň šla nakúpiť zásoby a deň pred Veľkou nocou od svitu do mrku varila.
Až do neskorej noci stála pri sporáku, aby nasýtila všetkých mala prísť celá Petrová rodina, vyše desiatich ľudí.
Prečo sa to všetko zvŕta len okolo mňa? Nemôže prísť aspoň niektorá zo švagrín pomôcť? Alebo sú už všetky vyčerpané oddychom? otvorene sa opýtala manžela, keď miesila cesto na koláč.
Peter na ňu nechápavo pozrel.
Vieš, že moji bratia variť nevedia, ani ja nie. A švagriné… sú zaneprázdnené, u jednej deti, u druhej práca. Nemôžem im len tak rozkázať, Alžbeta. To by bolo nesprávne.
A so mnou sa ráta? Aj ja chodím do práce. A to, že robím z domu, neznamená, že sa neunavím.
Nebuď naštvaná, objal ju. Všetci sa sojdeme, oslávime, budú chváliť tvoju kuchyňu. To ti spraví radosť, uvidíš.
Opäť sa podvolila. V noci, keď padla do postele, nemohla z únavy zaspať hoci po takom dni by mala padnúť do snov ako kameň do vody. Hlavou jej vírili myšlienky a hrdlo jej zvierala starosť.
Načo mi je ich pochvala? Aj ja by som sa rada len zviezla na hotové nemíňala čas, peniaze, energiu…
Ráno, keď konečne zadriemala, ju zobudil telefonát. Svokra chcela byť prvá, kto ich na sviatky pozdraví. Margita potom oznámila:
O hodinu sme u teba. Všetkým deťom som to už včera povedala, začni chystať stôl, zavelila svokra.
Alžbeta sa nevládala postaviť z postele. Nemala sily opäť sa vrhnúť do víru servírovania, nosenia riadu, večného bežania medzi stolom a kuchyňou. Potom ešte všetko po nich upratať
Nechcem, zašepkala do vankúša.
Alžbeta, čo ešte ležíš? Mama príde každú chvíľu! vo dverách bol Peter, hľadel na ženu s nesúhlasom.
Už idem… odpovedala polohlasne. “Zvládneš to, si silná,” dodala si odvahu a odišla sa umyť.
Alžbeta sa snažila povzbudiť, všetko stihla nachystať a nahriať.
…Pri stole bol hluk a smiech. Rodiny sa delili o príbehy, zážitky, plány. Margita sedela vedľa Alžbety, ustavične chválila:
Aká si šikovná kuchárka! Všetko výborné, dcérka. Ja by som nikdy taký stôl nespravila, žiarivo sa usmievala a stískala jej ruku.
Alžbeta len s nevôľou prijímala pochvaly a často odchádzala na balkón, aby sa vyhla hlučnej debate aj dotieravým otázkam o deťoch. S Petrom sa rozhodli chvíľu počkať, kým sa postavia na nohy no príbuzných také detaily netrápili.
Alžbetka! zaznel volanie svokry. Už je čas na dezert. Kam si zmizla?
Dvere na balkón sa otvorili a vošla Margita.
Ty fajčíš? spýtala sa prekvapene.
Čo? Nie, preboha! zľakla sa Alžbeta. Len som chcela čerstvý vzduch. V byte je dusno.
To áno. Veľa detí, okná neotvoríme. Už som si myslela No, ani na to len nemysli, máš mi ešte vnúčatá porodiť! zaškerila sa svokra.
Alžbeta len nasilu usmiala, svokre to však uniklo.
Poď, treba urobiť poriadok na stole a dezert pripraviť.
Idem…
Vošli do izby. Margita si hneď sadla na svoje miesto, Alžbeta zostala stáť. Pozbierala špinavé taniere, odniesla ich do kuchyne, rozložila dezert a rozdávala čisté lyžičky. Opäť sama.
Tvoja torta je najlepšia na svete, vypustila ďalšiu pochvalu svokra.
Alžbeta sa rýchlo stiahla do kuchyne a začala umývať riad, len aby sa zamestnala. Vtedy často ľutovala, že ešte nemajú umývačku vždy ich kúpu odkladali.
Po dvoch hodinách sa hostia rozpŕchli.
Peťko, odvezieš ma, prosím, domov? spýtala sa Margita.
Samozrejme, mama, len si vezmem kľúče.
Keď Alžbeta zostala v byte sama, odvliekla sa do obývačky a padla na gauč. Všade neporiadok, chaos, koberec, stoly a kreslá preplnené zvyškami veselého stretnutia. Včerajšie upratovanie bolo nenávratne preč.
Treba to dorobiť, zamrmlala si. Inak si zajtra budem nadávať ešte viac… Ach.
S tichým povzdychom sa dala do roboty. Všetko špinavé riady, obrusy i uteráky šupla do práčky. Stôl dala bokom, umyla všetky poháre a taniere, jedlo rozdelila do dóz. Potom povysávala a umyla podlahu.
Za toto si zaslúžim niečo pekné.
Napustila si vaňu, nasypala do vody obľúbenú soľ, pustila hudbu. Horúca voda jej uvoľnila namáhané svaly. Prvýkrát za večer vzala do rúk mobil. Čekalo tam odkaz od manžela:
“Máma mi navrhla ostať. Prídem ráno.”
Áno, už som ani nečakala nič iné…
Peter vedel, že sa chystá na veľké upratovanie, no predsa ostal cez noc u matky.
Ako sa ku mne správajú oni, tak sa budem aj ja. Už toho bolo dosť, rozhodla sa.
Mesiac ubehol ako voda. Blížila sa ďalšia oslava. Telefonát svokry na seba nenechal dlho čakať:
Alžbetka, nakry stôl! V piatok prídeme sláviť narodeniny Petrovho mladšieho brata.
Stolík je pripravený, len bude musieť niekto iný variť, vdychla Alžbeta. V práci mám frmol, volajú si ma do kancelárie. Ani neviem, či stihnem prísť na oslavu…
Čože? Ako to?
Práca je práca…
No dobre, niečo vymyslíme. To ma mrzí vzdychla Margita.
Maj sa pekne, položila Alžbeta a pousmiala sa.
Oslavu strávila u najlepšej kamarátky. Ráno prinútila Petra, nech on všetko po bratovej oslave uprace, keďže oslavoval jeho súrodenec.
Keď sa blížil svokrin okrúhly sviatok, Alžbeta si naplánovala dovolenku u rodičov v neďalekom meste. Darček odovzdala vopred a nezabudla oznámiť:
A kde to teda budete sláviť?
Peter vás vpustí, ja doma nebudem.
A prípravy?
Poobjednávajte, čo treba. Alebo niektorá zo švagrín navarí. Zvládnete to!
Ďalšie sviatky už Alžbeta bola síce doma, ale stôl tvorila najmä údenina a kúpna torta. Vždy sa vyhovorila:
Nemala som na varenie čas, v robote chaos. Ak chcete, niečo si objednajte.
Lenže nikomu sa nechcelo platiť. A tak na Silvestra už pochopili, že u Alžbety si odpočinutie na cudzí účet neprídu. Nadšenie zo spoločných osláv vyprchalo.
Ten Nový rok sedela Alžbeta s Petrom pri skromnom stole, čo jej vyhovovalo úplne najviac. Jej plán vyšiel. A keď zdvíhala pohár šampanského, s úsmevom si pomyslela, že je na seba právom hrdá a na to si pripila.
