„Prestaň byť rozmaznaná, som hladný! To, že máš druhý deň nádchu, ešte nie je dôvod lenivať?“
Neschopnosť môjho muža pochopiť také jednoduché veci sa stala bodom, kedy moja kamarátka vedela, že je koniec. Poznáme sa s Martinou ešte zo základnej školy. Vždy som ju považovala za silnú ženu, ale to, že vydržala v tom manželstve tri roky, ma dodnes udivuje.
Jej manžel Ján bol z tých, čo nevidia ďalej než po svoj nos. Boli vás bolesť hlavy alebo horúčka? To je mu jedno, hlavne aby večera bola na stole včas. Pre Jána úloha manželky zahŕňala variť, upratovať, ošetrovať aj byť terapeutkou, no sám žiadnu z týchto rolí nevnímal. Súcit bol preňho cudzí pojem.
Dokonca aj keď Martina ležala v nemocnici s komplikáciami po chrípke, ani ju nenavštívil. A po prepustení hneď začal s požiadavkami: večera sa predsa sama neuvarí. Keď mu povedala, že celú noc nespala, len zlostne odsekol: „Veď nič ti nie je! To si len lenivá. Tak radšej vstaň a pohni sa, človek má hlad!“
Martina vstala, ale nie pre nákupy. Zamierila na matriku. Potom si zbalila veci a odišla k rodičom. Potichu, bez výslechu a výstav. Jednoducho odišla.
A malo to tak byť. Keď sa láska zmení na opovrhnutie, zostať znamená ničiť sa. Teraz Martina znovu ožila, v jej hlase počujem silu. A verím, že pred ňou je už len svetlejšia budúcnosť.
