„Prestaň sa mračiť, mám hlad! Čože, druhý deň nádchy je dôvod lenivať?“
Nepochopenie jednoduchých vecí zo strany manžela sa stalo bodom zlomu v živote mojej kamarátky. Známe sme sa s Luciou ešte zo základnej školy. Vždy som ju považovala za silnú ženu, ale to, čo v tom manželstve vydržala tri roky, ma dodnes udivuje.
Jej muž, Marek, patril k tým, čo vidia svet len cez svoju optiku. Bolí ťa hlava alebo máš horúčku? To je jedno, hlavne večera musí byť na stole. Pre Marka manželka znamenala kuchárku, upratovačku, zdravotnú sestru aj psychologičku, no sám od seba žiadnu z týchto rolí nevnímal. Súcit mu bol cudzí.
Keď Lucia ležala v nemocnici s komplikáciami po chrípke, ani ju nenavštívil. A po prepustení hneď spustil: „Večeru nikto nevarí.“ Keď mu povedala, že celú noc nespala, len uškŕňol: „To si dala! Unavená… Tak neflákať sa a pohnúť sa, chcem jesť!“
Lucia vstala, ale nie pre nákupy – išla do matriky. Potom si posbírala veci a odišla k rodičom. Bez slov, bez výjavov a hádok. Proste odišla.
A mala pravdu. Keď sa láska zmení na opovrhnutie, zostať znamená seba zničiť. Teraz Luciu počujem silnejšiu než kedykoľvek predtým. A verím, že pred ňou je lepší život.
Nikdy si nedovoľ, aby ťa niekto považoval za samozrejmosť. Dôstojnosť má väčšiu cenu než falošný pokoj.
