Prestaň byť len pohodlná
Tak sme dohodnuté, Martinka! šteboce teta Silvia, otiera si pery papierovým obrúskom. Je od torty, ktorú Marta Kováčová upiekla špeciálne pre návštevu, na obrúsku je mastná škvrna od krému. Piateho mája sa stretneme u teba. Ja donesiem svoje klobásky, nakladané podľa môjho receptu, a ty, buď taká dobrá, priprav niečo teplé. Predsa si oslávenkyňa! Prídu dôležití hostia, kolegovia tvojho Janka, vážni ľudia. Patrilo by sa ich prijať poriadne, po ľudsky.
Marta sedí oproti nej, v rukách drží šálku s čajom, ktorý už dávno vychladol. Pozerá na Silviu, prikyvuje, a v myšlienkach jej víri, že zajtra treba odovzdať kvartálnu správu, v chladničke došlo maslo, že manželovi Kostovi zase bolí chrbát, treba mu kúpiť nový hrejivý náplasť. Myslí na všetko možné, len nie na to, čo teta Silvia rozpráva. Tá rozpráva ďalej, upravuje si fialový šál na krku, do okna hľadí s výrazom človeka, čo si už predstavuje rozostavovanie tanierov po cudzom stole.
Aspoň pre dvadsať ľudí treba rátať, pokračuje návšteva. Usiluj sa, Martinka, veď si šikovnica. Pamätáš, keď si pripravovala na svadbe Dorotky? Všetko sa zjedlo do poslednej omrvinky! Tak aj teraz to bude tak. A jasné, že ti pomôžem. Budem riadiť.
Zasmeje sa. Jej smiech je krátky a štekavý, ako keď malý psík zašteká.
Marta sa tiež usmeje. Lebo tak sa to patrí. Lebo teta Silvia je rodina z Jankovej strany, manželky jej jedinej dcéry Dorotky. Lebo hádky v rodine sú to posledné, čo by chcela. Lebo ona vždy takto robí usmieva sa a súhlasí.
Dobre, povie. Dohodnuté.
Teta Silvia odíde o pol deviatej, spokojná a najedená. Marta za ňou zavrie dvere, oprie sa o ne chrbtom a chvíľu len tak stojí. V predsieni cíti cudzie parfúmy, sladkasté a ťažké. Za stenou v obývačke hučí televízor. Kosto pozerá ďalšiu rybársku reláciu a ani nevyšiel pozdraviť návštevu.
Už odišla? zvolá spoza obrazovky, ani sa neotočí.
Odišla.
A čo chcela?
Marta vojde do kuchyne, začína umývať šálky. Horúca voda jej páli ruky, ale ich neodtiahne.
Budeme mať oslavu, povie. Piateho mája. U nás.
U nás? To čo za sviatok?
Narodeniny mám. A Janko tiež niečo s prácou.
Z obývačky sa ozve nesúrodé zamrmlanie. Potom ticho. Potom zasa rybárska show.
Marta si utrie ruky do uteráka. Uterák je starý, s vyblednutými kohútikmi na okraji, kúpila ho asi pred pätnástimi rokmi na trhu a stále ho nevyhodila. Pozrie naň a napadne jej: aj ja som ako tento uterák. Vyblednutá, s kohútikmi na okraji, visím na klinci a čakám, kedy si zase niekto o mňa utrie ruky.
Vyženie tú myšlienku a ide pozrieť, čo je v chladničke.
Marta Kováčová bude mať o desať dní päťdesiat. Okrúhle jubileum. Pol storočia života, z toho si vie presne spomenúť aspoň na tridsaťpäť rokov. A z tých tridsiatich piatich si nevie vybaviť ani jeden deň, kedy by bola robila niečo len pre seba. Nie pre manžela, nie pre dcéru, nie pre mamu tá zomrela pred piatimi rokmi a Marta jej celé roky každú nedeľu chodila variť boršč, nie pre svokru, ktorá býva na druhom sídlisku a vyžaduje si pozornosť ako malé dieťa. Pre seba nikdy. Ani jeden deň.
Robí účtovníčku v stavebnej firme. Dvadsaťdva rokov na jednom mieste. Kolegovia si ju vážia, šéf si ju drží, ale zvýšenie platu jej už dávno nikto nedal načo, veď Marta všetko zvládne. Nežaluje sa, všetko zvládne a rozlúšti.
Aj doma je to tak. Kosto má päťdesiatštyri, pracuje v elektrárňach ako technik, prácu nemá rád, ale ostáva do dôchodku to nejako dovlečie. Doma odpočíva. Tak hovorí: Doma ja oddychujem. Znamená to televízor, mobil, gauč, občas garáž. Varí Marta. Upratuje Marta. Marta platí účty, lebo jej to ide. Chodí do obchodu, prijíma všetkých hostí, Kosto zásadne neparticipuje, a už sa o tom ani nehádamé, je to ako šum v ušiach, na ktorý si privykneš a prestaneš vnímať.
Dcéra Dorotka sa vydala pred štyrmi rokmi. Janko, jej muž, je slušný, pracovitý, ale s komplikovanou rodinou. Mama mu zomrela dávno, otec žije na severe, zato teta Silvia, otcova sestra, je rodina za celú rodinu. Mocná, hlasná, zvyknutá, že jej slovo platí. Martu z duše nemá rada vlastne nevie prečo, ale bola pre ňu Marta vždy príliš tichá, príliš ústupčivá, a také ženy chcú iní radi riadiť, nie si ich vážiť.
Dorotka má rada mamu, ale Janka miluje viac. Je to v poriadku. Ale keď ide rozhodovať medzi pohodlím svojej mamy a pokojom Janka, vždy vyberie to druhé. Potichu, bez hnevu, ale vyberie.
Takto teda žije Marta Kováčová. V trojizbovom byte na deviatom poschodí paneláku v Bratislave, na Petržalke. Všetky domy rovnaké, všetky dvory podobné, iba stromy sú rôzne, lebo stromov sa nestrihá do jedného tvaru. Žije a nesťažuje sa. Ani komu? Kde? Prečo?
Po odchode tety Silvie ešte hodinu sedí v kuchyni a počíta, čo ešte dokúpiť a navariť pre dvadsať ľudí. Zoznam je dlhý. Výdavky vychádzajú hrozivé. Pozerá na čísla napísané na zadnej strane starého účtu a cíti, ako sa jej sťahuje na hrudníku. Nie bolesť, ale ťažoba. Ako by jej niekto položil na prsia tehlu a zabudol ju zložiť.
Zhasne v kuchyni a ide spať.
Nasledujúcich deväť dní žije v režime, ktorý v duchu nazýva predoslabová galeja. Najskôr sa snaží presviedčať, že všetko je v poriadku, že pomáha rodine, že oslava bude pekná, stačí vydržať. Ale už na tretí deň sa sama nepresvedčí.
Vstáva o šiestej, pred prácou ešte rozmrazuje jedlo, vymýšľa nákupy, volá do predajne pre donášku. Pracuje do šiestej, niekedy dlhšie kvartálna uzávierka nepočíta s jej narodeninami. Po práci obchod. Ťažké nákupy: konzervy, fľaše, múka, mäso. Ťahá igelitky na deviate poschodie, výťah v dome je často pokazený. Doma varí, rýchlo uprace byty. Spať chodí o jednej, druhej. Vstáva ráno o šiestej.
Kosto to všetko vníma, vlastne ho fyzicky vidí, veď s ňou býva. Ale vníma cez priesvitnú záclonu. Raz sa opýta, či nepotrebuje pomoc. Povie: Zvládnem. Kývne úľavou a obráti sa k mobilu.
Dorotka zavolá v stredu. Opýta sa, či už je všetko pripravené, s tým, že teta Silvia pripomína teplé jedlo a predjedlá. Marta sa ticho opýta: Dorka, vedela by si aspoň šaláty zobrať na seba? Je mi ťažko. Dorka na chvíľu mlčí, potom povie: Mami, vieš, mám robotu, aj Janko má, ale prídeme aspoň pomôcť nakryť stôl. Prísť nakryť znamená preložiť hotové jedlo z hrncov na taniere. Marta to chápe a nič neodpovie.
Dva dni pred oslavou umýva okná teta Silvia naposledy niečo mala proti prachu na parapetoch. Stojí na stoličke s handrou a rozmýšľa, kedy naposledy umývala okná pre seba. Asi pred ôsmimi rokmi, keď čakala na návštevu mamu. Aj vtedy to bolo vlastne pre mamu. Predtým pre svokru. Vždy pre niekoho.
Noha sa šmykne na stoličke, skoro spadne, stihne sa zachytiť rámu. Srdce jej zatrepoce párkrát poriadne. Zhlboka sa nadýchne, zlezie zo stoličky, sadne na podlahu pod oknom a pár minút tam len tak sedí, opretá chrbtom o stenu. Chrbát bolí, nohy brnia, hlava duní.
Pomyslí si: keby som teraz spadla a niečo si zlomila, prvé čo by všetkým napadlo A čo teraz s oslavou?
Tak ju to zabolí, až sa zasmeje. Smiech s kašľom, ani trochu pekný.
Vstane, doumýva okno.
V noci zo štvrtého na piateho mája spí tri hodiny. Zvyšný čas varí, pečie, krája, skladá. Mäso na spôsob francúzsky, dva druhy šalátov, aspikovaná ryba, ktorú nemá rada, ale ktorú chcela teta Silvia. Kapustové pirohy, lebo Kostiho bratranec Viktor bez nich narodeniny nepovažuje za narodeniny. Tortu upiekla deň vopred piškótovú, s višňami, to má ona rada. Jediné, čo za celú prípravu urobila čisto pre seba.
O siedmej ráno sa sprchuje, oblečie si to modré šaty, čo pred dvoma rokmi kúpila a nikdy si neobliekla, vždy ich šetřila. Pozrie sa do zrkadla. Pod okom kruhy, nič sa s tým nedá; ústa suché, ruky červené od varenia a umývania. Šaty sú však krásne, to vie.
Aha, si sa vyparádila, prehodí Kosto v chodbe, keď prejde okolo. Dobre robíš.
To je všetko. Bez si pekná, bez všetko najlepšie, bez ako sa máš. Len dobre robíš a pokračuje ďalej.
Hostia sa schádzajú od dvanástej. Prvá je teta Silvia o pol dvanástej s veľkou taškou, vytiahne tie sľúbené klobásky, litrový pohár s nakladanými uhorkami a bonboniéru. Donesené položí na stôl ako svoj príspevok. Prejde bytom, pozrie kuchyňu, prikývne.
Dobre si to vymyslela, Martinka, povie rovnako ako Kosto. Šikovnica.
Potom vytiahne mobil a ide niekomu volať.
O jednej je ich už dvadsaťtri Marta si hostí ráta, až si všetci sadnú za stôl, zostavený z jedálenského a dvoch písacích, prikrytý obrusom, ktorý žehliť do polnoci.
Pozerá na tých ľudí a uvedomí si, že z dvadsiatich troch pozná skutočne len šestich. Ostatní sú Jankovi kolegovia, známi tety Silvie. Cudzí ľudia za jej stolom. Jedia jej jedlo. Sedia na jej stoličkách, ktoré si požičala od susedky p. Tamary z tretieho poschodia, lebo ich sama nemá dosť.
Tost začne bratranec Viktor. Hovorí dlho, motá sa, spomína veci z deväťdesiatych rokov, ktoré s oslávenkyňou nemajú nič spoločné ale všetci sa smejú. Potom sa postaví Janko, zať. Osloví Martu stručne: Gratulujeme Martu k jubileu, je šikovnica. Všetci si štrngnú, vypijú. Potom Janko dlho rozpráva o svojom kamarátovi Antonovi, čo sedí pri stole a dosiahol niečo v práci, titulov a čísiel, ktorým Marta nerozumie.
Teta Silvia sa postaví. Reč je pripravená. Hovorí o Antonovi, o jeho úspechoch, o tom, aký je šikovný. Potom len mimochodom o Marte: A aj našu gazdinku nezabudnime, keď už sedíme za jej stolom. Všetci sa zasmejú. Zase sa pije.
Marta sa usmieva. Sedí na čele stola, lebo sa tak patrí, a usmieva sa, pripíja si s ostatnými a ďakuje za krátke gratulácie. Ale vnútri sa niečo dávno začalo meniť. Pomalé, neviditeľné. Ako voda, čo sa zohrieva, a odrazu začne vrieť.
Marti, chýba soľ na stole! kričí niekto z druhej strany.
Vstane, donesie soľ.
Tu je málo chleba, pridajte, poprosí Viktor.
Prinesie chlieb.
Marta, vidličky chýbajú, ozve sa pani, ktorú vidí prvýkrát v živote.
Donesie vidličky.
Potom niekto chce iný syr, potom ďalšie taniere, potom teta Silvia vodu, ktorú mala doniesť Dorotka a zabudla, tak beží po ňu na balkón, do chladničky.
Marta pobehuje medzi kuchyňou a stolom, sadne si len na chvíľu; jej miska plná, lebo jedlo nestíha.
Raz sa pokúsi povedať prípitok. Postaví sa s pohárikom v ruke. Vedľa sedí Dorotka, dcéra, všimne si to, tiež sa postaví. Ale teta Silvia zároveň spustí svoje o Antonovi, hlasno, a všetci sa otočia na ňu. Dorotka položí pohár, Marta si ticho sadne. Prípitok neodznelo.
Hostia jedia. Chvália jedlo. Aspiková ryba sa rozplýva na jazyku, Pirohy sú fantastické, Mäso úžasné, ako to robíte? Marta odpovedá, prikyvuje, vysvetľuje recepty. Je jej to trochu príjemné. A zároveň ju to bolí. Pretože chvália jedlo, nie ju. Pretože ona tu znamená kuchyňu, zásteru, funkciu prines a pridaj. Nie oslávenkyňu. Obsluhu.
Čas plynie, už je po tretej poobede, vonku májové slnko, teplé a ľahostajné. Ľudia sú už hlučnejší, Anton o svojej novej pozícii, teta Silvia priráža smiechom, štekavým ako vždy. Kosto sedí na druhom konci stola s Viktorom a rozprávajú o rybách alebo autách.
Marta ide do kuchyne po štvrtú misu mäsa. Natiahne chňapky, vytiahne pekáč z rúry, ruky sa jej trasú od únavy. Tri hodiny spánku sa podpísali. Pred očami jej mihá. Položí pekáč na linku, naberá mäso.
Z izby zrazu zaznie tetin hlas, ostrý, ako povel:
Marta! Už nesieš? A smotanu chýba, tu už došla!
Nie Martinka. Nie prosím. Nie nech sa páči. Len nesieš a smotanu. Ako by povedali služke.
Marta zastane. Lyžica s mäsom pripravená, žiadny pohyb. V kuchyni ticho. Vonku za oknom sa kolíše vetva starej lipy. Na sporáku prázdny čajník.
Niečo v nej cvaklo.
Ticho, bez dramatizovania. Ako vypínač.
Položí lyžicu. Zvesí chňapky, pověsí ich tam, kde vždy. Vezme misku s mäsom, smotanu z chladničky, a vojde do izby.
Položí všetko na stôl.
Narovná sa.
Prosím vás, povie potichu, ale zreteľne, že najbližší hostia sa otočia. Počujte ma, prosím.
Teta Silvia ešte stále rozpráva Antonovi. Dorotka sa na mamu prekvapene pozrie. Kosto sa nepozrie.
Prosím, počúvajte, zopakuje Marta hlasnejšie.
Tentokrát už aj teta Silvia zbystrí pozornosť. Pohľad nahnevaný, lebo ju niekto prerušil.
Čo sa deje? spýta sa otrávene.
Marta sa rozhliadne po stole. Vlastné aj cudzie tváre. Manžela, čo na ňu konečne pozrel. Dcéra, ktorá nechápe, čo sa to vlastne deje. Teta Silvia s fialovým šálom a výrazom človeka, ktorý je vždy sýty a vždy nad vecou.
Chcem povedať pár slov, začne Marta. Dnes mám narodeniny. Päťdesiat rokov.
No veď gratulujeme! zvolá niekto zozadu stola, pár ľudí zdvihne pohára.
Počkajte, zastaví ich Marta. Počkajte chvíľu.
Utíchnu. Srdce jej bije pokojne. Až prekvapivo. Ako by už prijala rozhodnutie, čo ešte ani nevie pomenovať.
Posledných desať dní som v režime, ktorý by som nazvala príprava cudzej oslavy. Spala som po trištyri hodiny. Všetko som nakúpila. Všetko navarila. Umývala okná, žehlila obrusy, požičiavala stoličky od susedky. Sama, bez pomoci. Dnes sedím za stolom, ktorý som pripravila pre cudzích, ku sviatku, s ktorým má moje meno spoločné len ako zámienku použiť môj byt. Nepovedala som ani jediný prípitok. Trikrát ma prerušili. Osemkrát som odbehla od stola, kým ste jedli. A pred chvíľou ma niekto požiadal, aby som doniesla smotanu tónom, akým sa hovorí so služkou.
V izbe je ticho. Také, keď všetci počuli a nevedia, čo ďalej.
Marta, ty čo robíš? povie Kosto. S rozpakoch, nie pobúrene.
Mami, šepne Dorotka potichu.
Teta Silvia sa nadýchuje na odpoveď. Marta ju pozrie do očí. Teta Silvia vzduch vydýchne a mlčí.
Chcem vás poprosiť, pokračuje Marta, hlas sa jej ani netrasie Vezmite to, čo ste si so sebou donesli, a choďte pokračovať v oslave do kaviarne. Tu je blízko Pohoda, fajn podnik. Kľudne vám to tam zaplatím, keď si to želáte. Ale v tomto byte, v mojom dome, je pre dnešok oslava skončená.
Pár sekúnd je úplne ticho. Potom všetci začnú rozprávať naraz.
Viktor niečo žehrá, ale iba potichu, Marta nerozozná. Kolegovia Janka už berú sako. Teta Silvia vstane, narovná sa, pozrie na Martu dlhým pohľadom s výčitkou, že toto si zapamätám, ale nič nehovorí. Vezme si tašku, pohár s uhorkami, a to Martu vlastne mimovoľne rozosmeje.
Dorotka prísť k mame.
Mami, čo robíš, to je hrozné, chápeš? Teta Silvia teraz…
Dorka, preruší ju Marta ticho, mám ťa veľmi rada. Ale teraz choď, prosím ťa.
Dcéra na ňu hľadí ako na cudzieho človeka. A Marta si pomyslí správne. Tá žena, ktorá tu práve stojí a hovorí prosím, choď, je trochu iná, než akú Dorotka poznala.
Kosto odchádza posledný. Zastane vo dverách.
Ty si sa zbláznila? spýta sa. Bez zla, skôr zo zvedavosti.
Nie, povie Marta. Myslím, že som sa práve dozbláznila do normálu.
Nájde, čo chce povedať, odíde.
Zamkne za nimi a ostane stáť v chodbe.
Husté ticho. Skutočné, aké býva v noci či skoro ráno, keď celý svet ešte spí. Ale teraz je tri poobede, piateho mája, vonku štebotajú vrabce, niekde buchli dvere od brány. Len v byte nie je nikto okrem nej a to je pocit nevídaný ako výdych po dlhom, zadržanom dychu.
Vojde do izby. Pozerá na stôl misa s mäsom, načaté šaláty, chlieb, poháre. Jej tanier plný, nestihla sa najesť.
Vezme tanier. Nezohrieva. Vezme vidličku. Ide do kuchyne, lebo tam je tarta, ktorú sama upiekla. Piškótová, s višňami. Položí si pred seba obed a vedľa kúsok torty. Naleje čaj do šálky. Horúci, voda práve dohriala.
Sadne si.
Vonku lipa hýbe mladými, ešte lepkavými lístkami. Marta na ňu pozerá a je mäso. Je výborné. Vie variť, to je pravda. Teta Silvia aspoň toto nikdy neklamala.
Potom si zoberie kúsok torty.
Piškóta je vláčna, višne jemne kyselkavé, krém mäkučký. Je pomaly. Nikto nič nežiada, nikto ňou neprechádza, len ona a torta, ktorú predsa robila pre seba.
Prvý raz za mnoho rokov.
Neplače. Myslela si, že bude plakať, veď v takých situáciách sa má plakať. Keby toto bol film, hrala by do toho tklivá hudba. Ale slzy neprišli. Cítila len vnútorný pokoj. Niečo pevné, ako zem pod nohami. Ako by zrazu stála na niečom skutočnom, nie na niečom, čo sa prehýba pod cudzími nohami.
Na mobil sa nepozrie dve hodiny. Potom predsa.
Správy sú mnohé. Dorotka napísala trikrát: Mami, ozvi sa, Nechápem, čo sa stalo, Dúfam, že si v poriadku. Kosto: To bolo dosť nepekné. Teta Silvia neodpísala nič, čo je prekvapivé. Pár čísel neznámych, možno hostia, ktorým dala kontakt. Tamara z tretej: Marti, kedy vrátiš stoličky?
Odpovie len Tamare: Zajtra ich donesiem, prepáč rušenie.
Dorotke: Som v poriadku. Neboj sa. Zajtra sa porozprávame.
Kostovi neodpisuje nič.
Potom uprace stôl. Pomaly, bez hnevu. Porozkladá jedlo do dóz, uloží do chladničky. Tanieriky namočí. Vynesie smeti. Obrus zloží. Vráti stoličky susedke Tamare otvorí v župane a len pokýva hlavou bez otázok. Rozumná žena.
Doma si napustí vaňu. Dlhú, s penou, s horúcou vodou. Leží a díva sa do stropu. Tam je škvrna z dávnej zatečenej vody s Kostom to už tri roky plánujú natrieť, doteraz sa nenašlo kedy. Chvíľu premýšľa: tri roky odkladať natieranie stropu a tri roky čakať na vlastný život je to vlastne to isté.
Kosto príde o desiatej. Počuje, ako otvára zámok, skladá topánky. Vo dverách izby stojí, ona leží s knihou v posteli.
Uvedomuješ si, čo si spôsobila? spýta sa.
Áno, povie Marta.
A?
A nič. Uvedomujem si.
Silvia… Janko… bude z toho škandál, nenapadlo ťa to?
Napadlo, povie Marta. Kosto, som hrozne unavená. Porozprávame sa zajtra.
Stále postojí, potom si ľahne na gauč v obývačke, ako vždy, keď sú nahnevaní. Počuje to, ale nejde ho volať.
Zhasne lampu. Ľahne do tmy.
Spí desať hodín. Prvý raz po dlhej dobe.
Šiesteho mája je ráno ako každé iné: slnko sa tlačí cez závesy, vonku vrabce, vonia káva, čo pripravila cez časovač. Vstane, vypije šálku kávy, zje chlieb s maslom. Kosto ešte spí, z obývačky počuť jeho pokojný dych.
Otvorí notebook.
Začne to nenápadne chce len skontrolovať predpoveď počasia. Ale je tam otvorená záložka ešte z minulého mesiaca cestovná kancelária. Pobyty po Slovensku. Spomína si, že klikla z nudy, hneď ju vypla, nebol čas.
Klikne späť.
Trenčianske Teplice, Banská Štiavnica, Levoča, Košice. Osem dní. Malá skupina, autobusový zájazd, s prehliadkami a raňajkami. Pozerá na fotografie staré uličky, kostoly, námestia v jarnom slnku. Nikdy tam nebola. Vždy túžila. Kosto neznáša také výlety načo sa motať, veď máme chalupu. Na chatu jazdia celé roky. Každé leto. Dvadsať rokov v záhradke. Zemiaky, rajčiny, kríky.
Zavolá do cestovky rovno ráno, deväť hodín, len čo otvoria.
Dobrý deň, pozerali ste zájazd Po Slovensku, osem dní? ozve sa milý ženský hlas.
Áno, povie Marta. Sú ešte miesta na najbližší termín?
Áno, na štrnásteho mája je posledné voľné miesto.
Jedno miesto. Usmeje sa. To mi stačí.
Zaplatí kartou cez telefón. Potom len sedí s mobilom v ruke a díva sa von oknom. Je v nej ticho. Nie šťastie, nie nervozita len pokoj. Ako keď urobíš správne rozhodnutie a telo to už vie celé.
Potom zavolá Dorotka. Jej hlas je opatrný, ako keď ideš po ľade a nevieš, či sa neprepadneš.
Mami, ahoj. Ako sa máš?
Dobre, povie Marta.
Musíme sa porozprávať. Silvia je veľmi dotknutá. Janko je nahnevaný. Bolo to… prekvapivé.
Chápem.
Vieš jej aspoň zavolať a ospravedlniť sa? Ukľudnila by sa a…
Nie, Dorka, preruší ju Marta.
Pauza.
Čo nie?
Neidem sa ospravedlniť za to, že som ľudí poprosila odísť z môjho bytu v môj narodeninový deň.
Ale mami…
Dorka, počkaj. Marta vezme šálku s kávou, drží ju v dlaniach. Je teplá. Chcem ti niečo povedať a prosím, vypočuj ma. Nie ako dcéra, čo sa bojí o Janka a Silviu, len ako mamu.
Dorotka mlčí.
Včera som mala päťdesiat. Päťdesiat. Strávila som deň ako kuchárka na cudzej oslave. Bola som taká unavená, že sa mi triasli ruky, celý deň som nejedla, prerušili ma, zabudli pogratulovať. Požiadali ma o smotanu bez prosím, bez ďakujem, bez jedného pohľadu. Vieš, čo ma na tom najviac bolí? Že som to dovolila. Sama som pripravila ten stôl a tých ľudí posadila. Dvadsať rokov som žila tak, že sa nikto ani nespýtal, ako mi je. Pretože som nikdy nedala najavo, že na tom záleží.
Odmlčí sa. Vonku prejde autobus. Holub si sadne a odletí z parapetu.
Mami, povie Dorotka potichu, a v hlase je už niečo iné, nie obranné, len človečenské, máš pravdu. Asi. Len je to tak nečakané…
Viem. Pre mňa tiež.
Ty to chceš robiť stále takto?
Marta sa usmeje.
Neviem, či stále. Ale kúpila som si pobyt.
Aký pobyt?
Cestovanie po Slovensku osem dní. Odcestujem štrnásteho.
Dlhá pauza.
Sama?
Sama.
Mami… šepne Dorotka.
Dorka, je to prvý výlet v živote, ktorý som si naplánovala čisto pre seba. Prvý za päťdesiat rokov. Raz som musela začať.
Dcéra nevie, čo povedať. Nakoniec len: Tak daj vedieť. Položí.
Kosto sa dozvie o pobyte pri obede. Príde do kuchyne, Marta práve varí polievku. Povie mu kľudne, bez omáčok: zaplatila som si výlet, odchádzam štrnásteho, osem dní, po Slovensku.
Hľadí na ňu. Dlho. Potom povie:
Ani si sa nespýtala.
Nie.
To čo má znamenať?
Ako chceš, Kosto.
Marta, si v poriadku? Nemala by si ísť k lekárovi?
Dochutí polievku, ochutná lyžicou, trochu prisolí.
Som v pohode. O dvadsať minút bude hotová.
Odíde z kuchyne, ona počuje, ako kráča po byte, potom je ticho. Potom pustí TV. Život pokračuje.
Nasledujúce dni nie sú pokojné. Kosto mlčí, alebo sa rozčúli, povie že si sa zbláznila, že kedysi by si to nespravila, že normálni ľudia to nerobia. Marta ho počúva. Nesúhlasí. Neospravedlňuje sa. Je to zvláštne, lebo predtým sa ospravedlňovala aj za veci, kde nemohla za nič. Teraz už nechce.
Dorotka ešte raz zavolá o tri dni. Vyrozpráva, že Silvia vyhlásila, že už k nim do bytu nik nevojde. Marta povie: Dobre. Dorotka očakávala inú reakciu, zaskočí ju to.
Mami, nie je ti to ľúto?
Nie.
Veď je to rodina…
Silvia nie je moja rodina. Je to rodina Janka. Moja rodina, Marta na chvíľu stíchne, je ty a Kosto. A rozmýšľam, ako to celé zmeniť, pre nás. Nie pre Silviu.
Dorotka povie hm a na chvíľu ticho. Potom sa pýta na výlet, na program, na hotel. Je to malý krok. Marta to cíti a rada jej rozpráva.
Trinásteho mája, deň pred odchodom, balí kufor malý, ľahký, nech ho vie sama odniesť. Ukladá si veci, rozmýšľa, kedy to robila naposledy. Odkedy boli s Kostom na dovolenke pri mori, sedem rokov dozadu, ale vtedy balila všetko pre oboch, aj lieky, aj jedlo. Teraz len svoje. S modrými šatami, tie si berie tiež. Nech idú.
Kosto vojde do izby, pozrie na kufor, sadne si.
Ty naozaj ideš. Nepýta sa. Len hovorí.
Naozaj.
Osem dní.
Osem dní.
Chytí si čelo. Zhlboka sa nadýchne.
Je tu aspoň čo jesť? Ja veľmi neviem variť…
Kosto, povie Marta mäkko. Si dospelý muž. V chladničke máš jedlo na tri dni, všetko pripravené, len zohrej. Potom buď niečo uvaríš, alebo objednáš. Zvládneš.
Díva sa na ňu. Vidí, že ešte chce niečo vyčítať, ale niečo ho zastaví. Možno pohľad. Sama nevie, ako sa tvári. Ale niečo v nej je iné, už aj Kosto si to všimol.
No, dobre. Choď teda.
Len choď, nie príjemnú cestu alebo dávaj pozor. Ale ani nie si chorá. Aj to je pokrok.
Zatvorí kufor.
Večer volá kamarátka Gita, ešte zo školy. Býva na druhom konci mesta, stretávajú sa zriedka, volajú si len keď je vážne.
Tamara mi hovorila. Ty si ich požiadala odísť z oslavy.
Len som poprosila, opraví Marta.
Marti, si frajerka.
Pauza.
Naozaj?
Poznám ťa tridsaťpäť rokov. Vždy si všetko ťahala, vždy ticho. Som rada, že si konečne…
Gita, nepreháňaj, zasmeje sa Marta.
Tak dobre. Kam ideš?
Po Slovensku. Sama.
Sama?! Ja by som hneď šla.
Tak choď.
Môj ma nepustí.
Gita, keď ti je päťdesiat, nepustí je len keď sama nevyjdeš.
Gita sa zasmeje. Potom stíchne.
Ty už si iná, Marti.
Možno. Len ma už nebaví byť len pohodlná.
Každá nás to nakoniec unaví. Ale len máloktorá niečo s tým urobí.
Možno nie som prvá. Len o tom nehovoríme, lebo sa hanbíme.
Ty sa hanbíš?
Marta sa pozrie z okna. Je podvečer; v oknách svieti, vidieť, kde niekto umýva riad, inde bliká TV, niekto chodí tam a späť.
Nie, povie. Nehanbím.
Štrnásteho mája Marta Kováčová vstáva o pol šiestej. Kosto ešte spí. Pripraví si kávu, balí obložené chlebíky, skontroluje doklady. Oblečie si modré šaty. Lebo prečo by nie v päťdesiatich môžeš nosiť krásne šaty aj o šiestej ráno, keď chceš.
Stojí v chodbe, pozerá na svoj byt. Tri izby, deviate poschodie, výhľad na lipy, škvŕnka na strope, čo treba zamaľovať, uterák s kohútkami. Všetko známe, všetko blízke, všetko jej, ale teraz z bytu vychádza trochu iná žena, než tá, ktorá tu doteraz žila. A je to pravda.
Z kuchyne zašramoce manžel. Kosto vyjde, v tielku, teplákoch, rozospatý. Pozrie na ňu s kufrom.
Už ideš?
Áno, čaká na mňa taxík.
Kývne hlavou. Postojí. Potom povie:
Všetko najlepšie k narodeninám, Marti. Som ti nezagratuloval.
Pozrie mu do očí. Päťdesiatštyri, unavená tvár, šediny v vlasoch. Muž, s ktorým prežila dvadsaťsedem rokov. Nevie, čo bude ďalej medzi nimi. Nevie, čo sa zmení, keď sa vráti. Nevie, či sa podarí postaviť niečo nové. Život nie je seriál, v ktorom sa po ôsmich dňoch vylepší všetko.
Ďakujem, Kosto, povie len.
Otvorí dvere a ide.
Taxík stojí pred domom. Vloží kufor, sadne dozadu. Mladý vodič: Na stanicu? pýta sa. Povie: Na stanicu.
Bratislava sa prebúdza. Ulice tiché, málo áut. Májové ráno, svetlo, vlažno. Stromy v novej zelení, tak žiarivé, až nepravé. Marta na ne pozerá z okna a uvedomuje si, že si roky takéto drobnosti nevšíma. Lístie, modré nebo, slnko len kúsok nad strechami.
Na stanici je rušno a hluk, ako vždy. Vonia pečivo z bufetu, oznamy z ampliónov, ľudia s kuframi, hluk ľudských hlasov. Hľadá správne nástupište, postaví sa na svoje miesto.
Vlak príde na čas.
Nájde svoje kupé, svoje miesto pri okne dolná posteľ, dobré. Susedia sú starší manželia, hneď sa slušne pozdravia. Susedka ponúkne čaj z termosky. Marta prijme až neskôr, povie.
Vlak sa pohne.
Bratislava odteká za oknom domy, stromy, garáže, zase domy. Potom sa priestor otvorí, polia, lesy, nebo zrazu veľké. Pozerá sa von a na nič nemyslí. Len pozerá. Dopraje si to. Len sa dívať, bez plánovania jedál, bez počítania účtov, bez myslenia, čo kde treba.
Mobil v kabelke mlčí, alebo aj nie, ona sa nepozerá.
Myslí, že do Levoče nikdy nešla. V Štiavnici sú krásne starobylé uličky, vraj človek stojí a neverí, že je to naozaj. V Košiciach je Dóm sv. Alžbety, čítala o ňom v knihe pred dvadsiatimi rokmi a odvtedy to mala v hlave.
Dvadsať rokov chcela ísť a ide.
Susedka sa pýta: Ďaleko idemete?
Marta sa usmeje.
Po Slovensku, okružný zájazd, odpovie.
To je pekné, kývne žena. Sama?
Sama.
Odvážne, uznanlivo sa pousmeje.
Viete, nemyslím si. Len bolo načase.
Vlak beží, zrýchľuje. Polia a háje, nebo vysoké s obláčikmi. Oprie sa a privrie na chvíľu oči. Nie na spánok. Len tak. Len pustiť.
V kabelke zavibruje mobil. Správa. Vyberie ho, pozrie. Dorotka: Mami, si už vo vlaku? Všetko v poriadku?
Odpíše: Vo vlaku. Všetko v poriadku. Neboj sa.
Potom ďalšia správa, neznáme číslo. Otvorí: Dobrý deň, tu je vaša sprievodkyňa, Katka. Čakám vás v Levoči s tabuľkou. Šťastnú cestu!
Odpíše: Ďakujem, cestujem.
Odloží mobil. Opäť pozrie z okna.
Vlak ide vpred. Polia, nebo, lesy. Kdesi v diaľke ostáva Bratislava, panelák, vyblednutý uterák, škvrna na strope, stôl s obrusom, ktorý žehlila v noci pred narodeninami. Pred ňou Levoča, kamenné múry, staré uličky, cudzí ľudia v turistickom zájazde, osem dní, ktoré patria len jej.
Nevie, čo bude, keď sa vráti. Či s Kostom poriadne prehovoria, alebo sa zas vráti mlčanie. Či sa to zlepší s Dorotkou. Či napíše Silvia, alebo nie. Nevníma už budúcnosť ako hrozbu alebo niečo, čo treba okamžite ovládať, riešiť, upokojiť.
Teraz to je proste život.
Ktorý pokračuje. Neistý, ale jej.
Vlak uháňa ďalej. Za oknom sa rozprestiera Slovensko zelené, s bielymi škvrnami briez pri kraji lesa. Marta Kováčová pozerá z okna a myslí si, že keď jej ešte niekedy niekto povie zabež smotanu tým tónom, asi sa len pousmeje. Dvorilo. A povie: Nie.
To malé slovo.
Tri písmená.
Včera ho povedala prvý raz v živote vážne.
Môže sa začať učiť.
Na život nikdy nie je neskoro.
