Prestať som s žehlením Jano-vi tričiek, keď mi povedal, že moja práca je len sedieť doma.
No tak čo? Bývala si taký fanúšik seriálov? Rozprávala si s kamarátkami po telefóne? Ja prichádzam z práce vyžmýtaný ako citrón a ty mi rozprávaš, že ťa bolí chrbát! zaskočil Ján. Môj chrbát bolí, lebo ťahám celý rod na svojej pleci, zatiaľ čo niektorí len doma sedia a užívajú si život!
Ján vyhodič kľúč na stôl tak, že vidlička zvoní a skáče až na podlahu. Šupka, ktorú Ľubomíra pražila celú hodinu, aby mala chrumkavú kôrku presne takú, akú Ján miluje, leží nepohnutá na tanieri.
Ľubomíra stála pri kuchynskej drezke. Voda šumela a splachovala penu, ale ona nič nepočula. V ušiach sa ozývala len veta: Len si sadne doma.
Jano, povedala pomaly, zatvárala kohút a obrátila sa na neho. Ruky jej trasli a schovávala ich do vrecka odevného zástery. To myslíš vážne? Že celý deň pozerám seriály?
A čo robíš ty? Ján si odložil na operadlo stoličky a z očí mu vyžarovalo to typické povýšenecké ľahostajné pohľady, ktoré posledných mesiacov častejšie a častejšie. Nemáme malé deti, Artúr je na univerzite, býva v internáte. Naša bytka nie je zámok, len obyčajná trojizbová. Čo tu mám upratovať? Robotický vysávač robí všetko, práčka perie, multikukár varí. Ty máš len rezort, nie život. A ja, mimochodom, zarábam peniaze, aby sme si ten tvoj rezort mohli dovoliť. A mám právo prísť domov a vidieť oddychujúcu ženu, namiesto toho, aby som počul, ako si unavená?
Ľubomíra pozerala na muža, s ktorým žila dvadsaťpäť rokov. Na jeho perfektne vyžehnutú košeľu svetlo-modrú s tenkými pruhmi. Spomenula si, ako včera večer stávala štyridsať minút pri žehličke a rovnala každú škvrnu, každú manžetu, aby vyzerala ako z obálky. Ráno, keď sa práve prebudila, vbehla na trh v Bratislave po čerstvý tvaroh, lebo Ján miluje syrníky len z domáceho tvarohu. Spomínala, ako drila vaňu, triedila zimné oblečenie, nosila tašky z obchodu
Ale on to nevidel. Pre neho čistá podlaha bola samozrejmosťou, horúca večera funkciou multikukára a čerstvé košele, zjavne, rástli na stromoch v skrinke.
Dobre, povedala ticho Ľubomíra. Počula som ťa. Mám rezort. Len sedím doma.
Tak to je skvelé, že sme si rozumeli, zamručal Ján, zdvihol vidličku z podlahy a hodiť ju do drezky. Daj mi čistú. A uvar čaj, len silný, lebo poslednýkrát bol plný špinavých chutí.
Ľubomíra mu podala vidličku a tiše nalevala čaj. V nej sa niečo zlomilo. Krik sa nepodaril, rozbíjanie riadu tiež nie. Len sa v kuchyni náhle ocitol chlad a prázdnota, akoby si niekde v zime vytrhli okná.
Večer, keď Ján, nasýtený a spokojný, si ľahol pred televízor po futbal, Ľubomíra vstúpila do spálne. Zvyčajne to bol jej druhý šicht Ján bol riaditeľom veľkej firmy, kde bol dress code prísny a košele sa menili denne.
Vytiahla žehliacu dosku, položila žehličku a potom pozrela na kôš s bielym prádlem, kde ležali jeho košele po praní zmračené, tvrdé po centrifúge a prevrátené.
Robot perie, spomenul Ján. Práčka perie.
Áno, práčka perie, ale žehliť neumie. No, čo na tom? To je vec pre tých, čo len sedia doma a nudia sa.
Ľubomíra vytiahla zástrčku žehličky, zložila dosku a schovala ju do skrine. Kôš s rozhnitými košelemi opatrne zatlačila do rohu šatníka.
Odpočiň si, Ľubomíra, povedala svojmu odrazu v zrkadle. Máš rezort.
Ráno sa začalo ako vždy. Ján sa prebudil na budíku, natiahol sa a šiel do sprchy. Ľubomíra už bola v kuchyni s kávou. Snídanie nevarila. Na stole ležala krabica s müsli a balíček mlieka.
Kde je omeleta? prekvapil Ján, vstupujúc do kuchyne a ručkou si utríval vlasy.
Nestihla som, odpovedala pokojne Ľubomíra a listovala sociálne siete. Ja si odpočívam. Rozhodla som sa dlhšie ležať, nabrať silu pred popoludňajšími seriálmi.
Ján zamrňal, že je žena požiadať len preto, aby sa mu nepáčilo.
Dobre, neber to vážne. Müsli je müsli. Počúvaj, pozeral som sa do skrine a nenašiel bielu košeľu, tú pod manžetami. Dnes mám schôdzku s generálnym riaditeľom, musím vyzerať na sto percent. Kde je?
V koši, odpovedala Ľubomíra, neodkladajúc telefón.
V koši? Špinavý?
Čistý. Vypraný. Práčka to spravila.
Ján sa dusil v mlieku.
Ľubomíra, čo to robíš? Škaredý? Mám odísť za dvadsať minút. Kde je vyžehnutá košeľa?
Tam, kde sú ostatné. Nevyžehnuté.
Ján pomaly položil lyžicu. Tvár mu začala zíriť.
Tak dosť cirkusu. Včera som možno trochu preháňal, ale to neznamená, že máš sabotovať. Choď a vyžehl mi košeľu. Rýchlo.
Ľubomíra mu pozrela do očí. V nich nebolo ani strachu, ani hnevu len ľahký nezáujem.
Nie, Ján. Nežehlnem. Žehlenie je práca. A ja, ako si správne poznamenal, nepracujem. Sedím doma. Sedieť doma neznamená stáť pri horúcej žehličke celé hodiny. Technika perie nechaj techniku aj žehliť. Alebo urob to sám. Si muž, všetko ťaháš na seba. Myslím, že žehlička pre teba nie je ťažšia než zodpovednosť za rodinu.
Posmešuješ ma?! zakričal Ján. Mám schôdzku! Meškám!
Žehlička je v skrini, doska tam tiež. Stačí sa pospiešiť.
Ján vybehne z kuchyne, prepichuje sa doskou, pošmerať, spadne mu žehlička a škrabá sa o paru. O desať minút sa objaví v dverách červený, rozcuchaný, v košeli s krivou skladkou priamo na hrudi a krkom, ktorý sa krúti vo všetkých smeroch.
Ďakujem, žena! zakričal. Zadržala si ma! Nikdy na to nezabudnem!
Dvere zatlačili tak, že sa trasli šálky v komode. Ľubomíra pokojne dopila kávu a vybehla sa pripraviť. Mala dnes plány zapísala sa do bazéna, kam už dlho chcela ísť, ale vždy chýbal čas kvôli domácim starostiam. A ešte mala stretnúť sa s kamarátkou. Rezort je rezort.
Večer prišiel Ján tmavší ako mrak. Košeľa mu bola celý deň ešte viac zmačkaná, vyzerala ako človek, ktorý nocľahol na nádraží.
No a? Spokojná? spýtal sa, hádzajúc aktovku do rohu. Generálny po celý meeting pozeral na mňa. Pýtal sa, či moja žena nie je chorá, keď ma takto vidím.
Čo si povedal? pýtala sa Ľubomíra s úprimným záujmom.
povedal som, že žena sa snaží hrať na feministku. Má niečo na zjedenie, alebo opäť len sušienky?
V mrazničke máme halušky. Obchodné. Veľmi chutné, volajú sa Búrlivé halušky.
Ján si zacvakával zuby, ale hneď už nemal silu na hádky. Zmlátil si halušky priamo z hrnca, zobral ich na posteľ a demonstratívne zatvoril dvere.
Uplynul týždeň. Byt sa pomaly, no iste zhadzoval do chaosu. Nie, Ľubomíra si upratovala, umývala riad, utierala prach na viditeľných miestach. No kúzlo pohodlia zmizlo. Zmizli svieže uteráky, ktoré predtým v kúpeľni vyčarili sa ako po zázraku. Zmizla vôňa koláčov. A hlavne zmizli vyžehlané veci.
Ján trpel. Najprv nosil tie staré košele z hlbín skrine. Zásoby rýchlo dobehli. Musel sa naučiť žehliť. Vyšlo to zle švy sa dvojili, košele získali žltnavý odtieň, lebo nedokázal nastaviť správnu teplotu. Raz spálil dierku v obľúbenom svetri a celé polhodiny kričal po celej byte, obviňujúc Ľubomíru z sabotáže.
Ľubomíra však rozkvetla. Zrazu si uvedomila, koľko voľného času má. Začala čítať knihy, prechádzať sa po parku, urobila si nový účes. Zrovnala sa a prestala sa hanbiť, akoby si zo svojho chrbtáka zložila ťažký vak.
V piatok večer Ján prišiel domov nie sám. S ním bol kolega, Igor Petrovič. Ján o tom varoval už týždeň dopredu, no Ľubomíra to zabudla.
Ľubomíra! zakričal Ján z predsiene s neprirodzene veselým hlasom. Privítaj hostí! S Igorom sme sa rozhodli oslaviť správu!
Ľubomíra vyšla do chodby v peknom domácom kostýme s make-upom.
Dobrý večer, pán Igor Petrovič, usmiala sa.
No, čo za žena máš, Janko! pochválil kolega. Kvete a voňa! A ty si sa sťažoval, že je chorá.
Ján sa zahanbil a posúval hostí do kuchyne.
Prichádzaj, prichádzaj Ľubomíra, nakladni nám stôl, prosím. Niečo na rezance, uhorky, niečo rýchle.
Ľubomíra stále usmievala.
Janko, asi si zabudol. Nemáme nič. Dnes som nevarila. Môžeme si objednať pizzu. Alebo sushi. Doručenie je rýchle.
Ako nevarila? zmätene spýtal sa Ján. Hostia sú tu!
No, nepovedal si. Ja som odpočívala. Šla som do kina.
Igor Petrovič cítil, že niečo nie je v poriadku, a snažil sa uľaviť:
No, Janko, nerob svojej manželke starosti. Pizza skvelý nápad! Mám rád Pepperoni.
Ján, skripejúc zubami, vytiahol telefón a objednal pizzu. Celý večer sedel na ihlách. Viděl, ako Igor pozerá na jeho zmotanú domácu košeľu (Ján už prestal žehliť, lebo si myslel, že to stačí, ale pri pohľade na Ľubomíru to vyzeralo smutne). Viděl, že na stole nie je žiadna typická hojnosť, ktorú vždy chválil pred priateľmi.
Keď hostia odišli, Ján vybuchol.
Vyhanil/a si ma! Schválne? Pred kolegom! Teraz bude hovoriť, že bývam v prasiatku a jím pizzu z krabice!
A čo s pizzou? spýtala sa Ľubomíra. Chutila. A riad nemusíme umývať. Povedal si, že domáce povinnosti nemajú byť problémom.
Začnime žehliť! zakričal. Chodím ako čudák! Na práci už ma ukazujú prstom!
Povedz im pravdu, Janko. Moja žena sedí doma a ja jej zakazujem unavovať sa. Preto ja sám žehliem. Pochopia. Sú to moderní ľudiaA tak si Ľubomíra nakoniec len pokojne sadla k Jánovi, podala mu posledný kúsok pizze a povedala, že najväčší úžitok z ich domáceho zmätku je to, že sa pozerajú na seba s úškrnom, ktorý už nie je plný hnevu, ale lásky.
