Prestanem žehliť manželovi košele, keď mi povedal, že moja práca je len sedieť doma.
A čo by si mohla unaviť, Marína? Seriály? Čo ti krehí telefón s kamarátkami? Ja prichádzam z práce vyčerpaný ako citron a ty mi hovoríš, že ťa bolí chrbát! Ja ho nosím, lebo ťahám celú rodinu, zatiaľ čo niektorí len sedia a užívajú si život!
Peter vrhol vidličku na stôl tak, že ju s cinknutím odskokla a spadla na podlahu. Kotleta, ktorú Marína smažila pol hodiny, aby mala rovnú kôrku, zostala neporušená na tanieri.
Marína stála pri kuchynskom drezu. Voda šumela a splávala penienky z taniera, ale ona nič nepočula. V ušiach sa ozývala jediná fráza: Len sedia doma.
Petro, pomaly zatvára vodu a otáča sa k manželovi. Si vážne? Myslíš, že celý deň pozerám seriály?
A čo robíš ty? Peter sa oprel o zadnú časť stoličky a v očiach mu žiari arogantná povýšeneckosť, ktorá sa v posledných mesiacoch čoraz častejšie objavuje. Nemáme malé deti, Arpád je na univerzite, býva v internáte. Náš byt nie je palác, len obyčajná jednopokojová garsonka. Čo tu treba upratovať? Robotický vysávač jazdí, práčka pracuje, multifunkčný hrniec varí. Ty máš dovolenku, a nie život. A ja zarábam peniaze, aby som tú tvoju dovolenkovú platil. Mám právo prísť domov a vidieť spokojnú, oddýchnutú ženu, nie počúvať náreky na únavu?
Marína pozerala na muža, s ktorým žije dvadsaťpäť rokov. Hľadela na jeho dokonale vyžehnutú košeľu svetlo-modrú, s tenkými pruhmi. Spomínala, ako včera večer stála štyridsať minút pri žehliacej doske, žehliac každú záhyb, každú manžetu, aby vyzeral, akoby bol z igelitovej fólie. Ráno, keď sa sotva prebudila, bežala na trh po čerstvý tvaroh, lebo Peter miluje syrníky len z domáceho tvarohu. Spomínala, ako sa umývala vaňa, triedila zimné oblečenie, nesla tašky z obchodu
On však nič nevidel. Pre neho čisté podlahy boli samozrejmosťou, horúca večera úlohou multifunkčného hrnca, a čerstvé košele zrejú, akoby rástli na stromoch v skrinke.
Dobre, povedala Marína ticho. Počul som ťa. Mám dovolenku. Len sedím doma.
Tak to je super, rozumieme si, zamručal Peter, zdvihol vidličku z podlahy a hodil ju do drezu. Daj čistú. A uvar čaj, ale silný, lebo posledný bol zhnusený.
Marína mu podala vidličku a po tichu naliala čaj. Vnútri jej niečo prasklo. Vysoký hárok sa nevyvinul, ani búchanie riadu neodbehlo. Stačilo, že v útulnej kuchyni náhle zamrzlo a zatemnilo sa, akoby sa zrazili okná počas zimy.
Večer, keď Peter spokojne leží pred televízorom a pozerá futbal, Marína vstúpi do spálne. Zvyčajne má vtedy druhu smenu. Peter je riaditeľom oddelenia v veľkej firme, kde platí prísny dress code a košele sa menia denne.
Vytiahne žehliacu dosku, položí na ňu žehličku a potom sa pozerá na kôš s bielym prádlem, kde ležia jeho košele po práčke zmačkané, tvrdé po žmýkaní, prekrútené.
Robot práčku má, pripomenul Peter. Žehličky však nie.
Skutočne. Pračka ich vyperie, ale žehliť neumie. Ale to sú len drobnosti, pravda? To je práca tých, čo len sedia doma a nudia sa.
Marína vytiahne napájací kábel žehličky z zásuvky, schová dosku za skriňu a kôš s pokrčenými košelami zapadne do rohu šatníka.
Odpočiň si, Marína, hovorí sama sebe pred zrkadlom. Máš dovolenku.
Ráno začína ako vždy. Peter sa prebudí na budíku, natiahne sa, ide pod sprchu. Marína už je v kuchyni a pije kávu. Nepreparuje raňajky, na stole leží balík müsli a balíček mlieka.
Kde je omeleta? spýta sa Peter, vstupuje do kuchyne a sušičkou si utiera hlavu.
Nestihla som, odpovie pokojne Marína, prechádzajúc po spravodajstve v telefóne. Odpočívala som. Rozhodla som sa dlhšie ležať a nabrať sily pred dnešným sledovaním seriálov.
Peter zamrká, že si žena len pošmeholá po včerajšku.
Dobre, nechaj. Müsli je müsli. Počul som, že v skrini nie je biela košeľa, tá s manžetou. Dnes mám stretnutie s generálnym riaditeľom, musím vyzerať na sto percent.
V koši, odpovedá Marína, neodvracajúc oči od obrazovky.
V koši? Špinavá?
Čistá. Vypraná. Pračka ju perie.
Peter sa zakucká mliekom.
Marína, čože? Škaredne sa správaš! Mám za dvadsať minút odísť. Kde je vyžehnutá košeľa?
Tam, kde sú ostatné. Nevyžehnuté.
Peter pomaly položí lyžicu. Tvár mu zosvieži farba.
Tak dosť cirkusu. Včera som možno prehnal, ale to neznamená, že máš sabotovať. Choď a vyžehl mi košeľu. Rýchlo.
Marína zdvihne oči k nemu. V nich nie je strach ani hnev, len ľahostajnosť.
Nie, Petro, nebudem žehliť. Žehlenie je práca, a ja, ako si správne poznamenal, nepracujem. Sedím doma. A sedieť doma neznamená stáť pri rozpálenom želele hodiny. Práčka práčku, nechajže ju aj žehliť. Alebo ty sám. Si muž, všetko ťaháš na seba. Myslím, že žehlička nie je pre teba ťažšia ako zodpovednosť za rodinu.
Zbláznil si sa?! zakričí Peter. Mám stretnutie! Meškám!
Žehlička je v skrini, doska tam istá. Stačí rýchlo.
Peter vybehne z kuchyne, zaklepe si zuby. Po desať minútach sa vracia červený, rozcuchaný, v košeli s krivým, ale čerstvo vyžehnutým záhybom na hrudi, a krk sa mu krúti do rôznych strán.
Ďakujem, žena! Pomohla si! To nikdy nezabudnem! zakričí.
Dvere sa zatvoria tak hlasno, že šálky v vitríne zatriasli. Marína pokojne dopije kávu a ide sa pripravovať. Má dnes plány zapíše sa do bazéna, ktorý dlho chcela navštíviť, a má sa stretnúť s kamarátkou. Dovolenka je dovolenka.
Večer prichádza Peter smutnejší ako hmla. Košeľa mu celodennou únavou ešte viac zmokla, vyzerá, akoby spal na nádraží.
Tak čo, spokojná? spýta sa, hádzajúc aktovku do rohu. Generálny riaditeľ na mne pozeral celé stretnutie. Pýtal sa, či mi nebola chorá žena, keď som taký.
Čo mu odpovieš? spýta sa Marína zvedavo.
Povedal som, že sa hrá na feministku. Máš niečo na jedenie, alebo sa mám zase hnať suchým krmivom?
Mrazničkové rezance. Obchodné, veľmi chutné, volajú sa Búrlivé.
Peter sa skví, ale nestihne sa hádať. Varte rezance priamo z hrnca a ide do spálne, dramaticky zatvorí dvere.
Uplynulý týždeň, byt pomaly, ale istotne klesá do chaosu. Marína upratuje, umýva riad, utiera prach, ale kúzlo pohody zmizlo. Zmizli čerstvé uteráky v kúpeľni, vôňa koláčov, hlavne vyžehlené oblečenie.
Peter trápi. Najprv nosí staré oblečenie z hlbín skrine, ale zásoby rýchlo dobehli. Musí sa naučiť žehliť. Zle nastavený žeravý, košele získavajú žltý odtieň, nohavice sa dvojnásobne skrútené. Raz spálí dieru v obľúbenom svetri a kričí po celej byte, obviňujúc Marínu z sabotáže.
Marína rozkvitá. Zrazu zistí, koľko voľného času má. Číta knihy, prechádza sa v parku, mení účes, drží plecia rovno, akoby si zložila ťažký vak z ramien.
V piatok večer Peter neprichádza sám. So sebou má kolegu Igora Petroviča. Peter o tom varoval už týždeň pred hádkou, ale Marína to zabudla.
Marína! vykríčí Peter v predsieni príliš veselým hlasom. Privítaj hostí! S Igorom slávime úspech!
Marína vyjde do chodby v krásnom domácom kostýme s líčením.
Dobrý večer, pán Igor Petrovič, usmeje sa.
Ach, aká máš žena, Peter! Kvete a voňa! A ty si sa sťažoval, že je chorá.
Peter zostane červený a tlačí hosta do kuchyne.
Poďte, poďte Marína, priprav nám stôl, prosím. Niečo ako narezky, uhorky, niečo horúce.
Marína stále usmieva.
Petre, asi si zabudol. Nemáme nič. Dnes som nevarila. Môžeme si objednať pizzu alebo sushi. Doručenie je rýchle.
Ako nevarila? spýta sa Peter. Hostia!
Nezabudol som. Ja som oddychovala. Šla som do kina.
Igor, cítiac napätie, sa snaží zmierniť:
No, Peter, nerob ženovi stres. Pizza je fajn. Ja mám rád Pepperoni.
Peter, škrípajúc zuby, vezme telefón a objedná pizzu. Celý večer sedí na ihle. Sleduje, ako Igor pozerá na jeho zmačkané dresy (Peter už prestal žehliť, lebo si myslí, že to stačí). Vidí, že na stole chýba typický prehľad, ktorý vždy ukazoval pri priateľoch.
Keď host odijde, Peter vybuchne.
Hanbíš ma! Schválne? Pred kolegom! Teraz všetci povedia, že žijem v prasiatku a jím pizzu z krabice!
Čo s pizzou? spýta sa Marína. Bola chutná a nebolo potrebné umývať riad. Hovoríš, že domáce povinnosti by nemali byť problém.
Začni žehliť! zakričí. Chodia ma pošibiť na prácu!
Povedz im pravdu, Petro. Povedz: Moja žena sedí doma a ja jej zakazujem unaviť sa. Preto si ja žehliť sám. Budú to pochopiť. Sú moderní ľudia.
Neviem žehliť! Som muž! Moje ruky na to nie sú!
Tak zamestnaj pomoc. Domáca pomocnica, ktorá bude prať, upratovať a hlavne žehliť tvoje košele.
Peter sa zamračí.
Kto?
Pomocnica. Žena, ktorá bude prať, upratovať a hlavne žehliť tvoje košele. Ak moja práca nič neznamená a je len sedieť doma, najme si profesionála. Žehlenie jednej košele stojí od 3 do 5 eur. Máš 7 košieľ týždenne, plus nohavice a tričká. To je okolo 150 eur mesačne len na žehlenie. Upratovanie ďalších 250 eur. Varovanie 500 eur za všetko.
Si šialená? zašepkal Peter. 500 eur? To je tretina môjho platu!
Ja to robím zadarmo a dostávam výčitky za lenivost. Matematika je tvrdá, Petro. Ak neoceníš zadarmo, zaplať trhovú cenu.
Peter spadne na gauč. Pozoruje ženu a po prvýkrát po rokoch sa v hlave točia zúdené zuby pochopenia.
Marína, to je rodina zamručí. V rodine nepočítajú peniaze za polievku.
V rodine, Petro, cení sa práca druhého. Keď sa jeden považuje za pána a druhý za lenivú slúžku, nie je to rodina, je to vykořisťovanie. Unavujem sa byť neviditeľnou, ktorej práca sa zaregistruje až keď prestane existovať.
Marína odchádza spať do hosťovskej izby. Potrebuje svoje útočisko.
Víkendy prechádzajú v tichu. Peter blúdi po byte, stratene. V sobotu sa snaží vyžehlit nohavice a spáli ich. Nedeľu strávi čistím sporák, po ktorom prelial kávu, a zlomí si necht. Zrazu zistí, že prach sa hromadí nielen raz ročne, ale doslova každé dva dni. Záchod sa sám nečistí. Odpadkový kôš, keď sa nevynesie, začína smrdieť.
V pondelok ráno Marína vstane od vône horenia? Nie, niečo chutné, ale trochu spálené. VyjdeMarína sa usmeje, podá Petrovi čerstvo upečenú palacinku a v tichom šepote si obaja uvedomia, že skutočná hodnota ich vzťahu spočíva v vzájomnom pochopení a drobných gestách úcty.
