Začala som štvať vlastného muža?
Osem rokov bolo všetko akoby namodro zasnežené, ale v deviatom roku sa u Ivovho muža začalo všetko meniť, najmä ona sama Iva.
Manžel chodil domov neskoro, večeral, mľaskal neartikulovane, otvoril notebook a do noci búchal do strelcov. Ak ju náhodou pozrel, tváril sa, akoby ho boleli zuby v celej hlave až po päty. Stále častejšie sucho oznámil, že dnes prespí u mamy.
Raz Iva nevydržala a zavolala svokre:
– Hermína, nemáte práve teraz Ľuboša doma?
Na čo pani Hermína sviežo odpovedala:
– Dobrú ženu nikdy neprekvapí, kde má svojho muža, Ivka.
Iva si kupovala knihu Ako si udržať muža, a ešte sa pokúšala pokladníčke vysvetliť, že je pre kamarátku. Pokladníčka na ňu pozrela s úprimnou lítosťou zmiešanou s odporom.
Až neskôr Ivke napadlo, že s tou knihou niečo nehrá. Koľko mužov asi musela udržať, aby niekto napísal takú hrubú knihu? Kde vôbec získavajú nových mužov na udržiavanie, keď tie staré už niekto skrotil?
Stotridsať strán múdrych rád o rodinnom teple, o erotickej bielizni, o tom, že sa treba zaujímať o mužove veci. Iva dokonca zvládla aj kysnuté cesto, čo sa jej predtým nikdy nepodarilo. Ale muzovi do domáceho tepla neprišiel chuť. Asi ho mala mlieť v erotickej bielizni. Alebo navštíviť svokru takto vyfintená vraj tam jej muž prebýva podľa legiend.
Pokúsila sa žiť záujmami muža: hneď na prvý raz prešla v strelcovom leveli, na ktorom manžel uviazol už týždeň. Viac tepla do vzťahu to neprinieslo.
Iva sa vybrala do obchodu kúpiť si zimné čižmy, domov však doniesla tučnučké šteniatko za tie isté peniaze. Pozrela naň a pochopila, že celý život túžila po psovi. Nie po nejakej kabelkovej štekajúcej miniatúre, ale po skutočnom psovi.
Teta, čo si hovorila chovateľka, sa jej spýtala:
– Slečna, rozumiete sa do psov? Nie? To je zlatý retríver.
Keď sa Iva opýtala, že prečo nie je veľmi zlatý, teta sa len zasmiala:
– Ošedivie, pardon, ozlatne! Moderný pes, rodičia majstri výstav, mám papiere dávam za babku!
Povedala sumu v eurách. Iva nemala toľko, ale milá chovateľka prijala to, čo mala.
Aspoň niekto bude rád, keď príde domov. Čižmy vám nepozerajú do očí a nenosia papuče v papuli.
Manžel, ktorý sa v ten večer ukotvil do obývačky, zavrčal:
– Čo to je?!
Zlatý retríver, čistokrvný a lacno! Tu sú aj papiere, povedala Iva.
V dokladoch však bolo šteniatko zapísané ako čistokrvný alpský buldog. Telefón chovateľky patril stavebnému podniku, kde sa o psíkoch vyjadrovali krčmovým slovníkom.
– Máš oči? Kde tu je retríver alebo buldog? Koľko si za to dala? Si normálna?
Psíka manželov krik nezaujal, začal vrčať, ale miesto toho urobil veľkú mláku.
– Panebože, s kým to žijem! zvolal muž k stropu a vrátil sa k počítaču. Vyzeral, ako by nepostrieľal virtuálnych netvorov, ale Ivu. S pôžitkom.
Ráno sa ukázalo, že psík si zvykol rýchlo. Počas noci roztrhal manželove tenisky a ohlodal mu topánky.
Nasledoval výbuch.
Ive vyčítal všetko: tvár, šaty, dušu, myšlienky. A že zarába dvakrát toľko, a ešte aby ho tým ponižovala. A že nemá deti.
– Veď ty si nechcel dieťa, šepkavo sa bránila Iva.
– Lebo aké deti môže mať sprostá žena?! Iba debilov! Pozri sa na seba, kto by si o teba oprel bicykel!
Šteniatko chvíľu počúvalo, potom sa kolísavými labkami priplazilo k mužovi a pokúsilo sa ho štipnúť za členok.
Ive sa v hrdle zasekli slzy za neexistujúce deti, a len pozorovala, ako si muž balí veci do kufra.
Tridsať rokov. Žiadny život. Koniec. Bodka. Hotovo.
Nemalo zmysel žiť, ale to psovi nevysvetlíte. Šteniatko, s vyčítavým pohľadom, žulo Ivinu ponožku, hralo rolu hladného a nehladeného psíka. Bolo mu jedno, čo Iva trpí, chce len jesť, piť a počuť, že je úžasný, a nech mu škrabú bruško.
Psík Bor rástol ako z vody, ale obranca z neho veru nebol. Reflexi chytiť či pohrýzť sa u neho nikdy nevyvinuli; zato hladkávanie a olizovanie povýšil na rituál.
Večer s ním Iva chodila von do tmy. A prechodila sa. V decembri začali rozkopávať parky, snežilo s dažďom, všetko mazľave, Bor zahučal do jamy a kňučal. Zo strachu Iva skočila za ním, našťastie si nezlomila nohy. Jama bola hlboká, hlinené steny šmykľavé, čas takmer polnoc, mobil zabudnutý doma.
Najprv sa hanbila kričať o pomoc, ale po viacerých neúspešných pokusoch začala z plných pľúc húkať Pomoooooc! Nakoniec nad jamou zastali dvaja gotickí mládenci, v šere lampy ako zosnulí. Pomoc však nezaváhali zavolali hasičov a počkali na nich, smiali sa hore tmou.
Najprv vytiahli Borka, ten oblizoval všetko naokolo vrátane gotov. Potom Ivu, ktorá bola tak premrznutá, až ju nebolo hanba vôbec.
Nahnevaný veliteľ hasičov pekne ohodnotil bláznivého psa, nerozumnú Ivu, neschopných z domovníctva a aj neschopných kopáčov. Vláda si to odniesla tiež. Bor tieto slová ešte nepoznal, tak všade veselo hopkal, skúšal veliteľovi olízať nos a rozbil ho svojou hlavou.
O jednej ráno bolo všetko ako zo surreálneho sna: špinavý, ale šťastný Bor, zamazaná, drkotajúca Iva, špinaví hasiči, bledí goti a veliteľ s krvavým nosom.
– Aspoň to monštrum by ste mohli vychovávať, pani, povedal veliteľ.
– Vychovávam, ale je ťažko vychovateľný.
– Presne ako ja, povedal jeden got druhému a rozosmiali sa.
– Ja bývam v tom vchode, poďte sa umyť navrhla Iva, klepajúc zubami.
– Choď, Hannibal Lecter, smiali sa hasiči na veliteľa.
– Možno mám sama vykopať jamu? smiala sa po čase Ivina kamarátka kým túto bandu komunálnych zaskočíš, budeš dávno stará dievka.
P.S. Iviné deti niesú žiadni zázraky. Celkom obyčajné veselé, šikovné deti, aj Miško, aj Zuzka. V prvej triede mali rozprávať o rodine.
Náš tato zachraňuje svet! A naša mama robí na počítači! chvastal sa Miško.
Tichá Zuzka dodala:
A naša Bor vie pozerať na televízor!
