– Čo to tam hovoríš, Zuzka! – zvolal Ján, rozhádzaným gestom mával rukami. – Kam mám dať svoju dielňu? Náradie? Pol života tam mám uložené!
– A čo ja mám robiť so svojou prácou? – neľahšie volala naspäť Zuzana, stojac uprostred izby zasypanej krabicami. – Dvadsať rokov v tej istej firme! Poznajú ma, vážia si ma!
– Tak si nájdeš inú prácu! V Bratislave je lepšie podnebie, ľudia sú milší, všetko lacnejšie!
– No jasné, v päťdesiatke si nájdem! – Zuzana sa horko zasmiala. – Úplne si sa zbláznil, Jánko!
Ich syn Martin sedel na pohovke a potichu pozoroval hádku rodičov. Mal tridsaťdva, no v týchto chvíľach sa cítil ako dieťa, ktoré si musí vybrať medzi mamou a otcom.
– Martin, – obrátila sa naň Zuzana, – povedz otcovi, že normálny ľudia v našom veku nikam neodchádzajú!
– Mami, netaž ma do toho, – unavene odvetil Martin. – To je vaša vec.
– Aká naša vec! – vybuchol Ján. – Rodina by sa mala rozhodovať spolu! A ty, Zuzka, stojíš ako múr! V ničom neustúpiš!
Zuzana si sadla na okraj pohovky a zakryla si tvár rukami. Mali päťdesiatštyri, a za posledný mesiac sa cítila o päť rokov staršia. Všetko začalo dňom, keď Ján prišiel domov s iskrou v očiach a oznámil, že jeho bratranec im ponúka sťahovanie do Bratislavy.
– Predstav si, Zuzanka, – hovoril vtedy, kráčajúc po kuchyni, – Peter kúpil tam veľký dom. Hovorí, že je miesta dosť, môžeme u neho bývať, kým si nájdeme vlastné bývanie. A to podnebie tam! Dunaj blízko! Čerstvé ovocie, zelenina!
Zuzana vtedy len prikyvovala a myslela si, že to je len ďalší Jánov rozmar. Mával rôzne nápady – chcel chovať včely, kupovať chatu. Ale po týždni až dvoch mu to vždy prešlo.
Tentokrát to však bolo vážne.
– Zuzka, už mám lístky, – povedal Ján, keď vošiel do kuchyni. – Pozajtra ideme pozrieť.
– Aké lístky? Kam pozrieť? – nechápala Zuzana, miešajúc polievku.
– Do Bratislavy! K Petrovi! Vyhliadol nám dom neďaleko seba. Hovorí, že predávajú lacno.
Zuzana vypnula sporák a otočila sa k manželovi.
– Ján, o čom to hovoríš? Aký dom? Aká Bratislava?
– No predsa tá! – čudoval sa. – Veď sme sa o tom rozprávali! Ty si sama hovorila, že by bolo fajn zmeniť prostredie!
– Kedy som také povedala?
– Pamätáš, minulý mesiac si sa sťažovala, že v práci prišiel nový šéf, mladí, starších nerešpektujú. Tak tu je príležitosť!
Zuzana si sadla na stoličku. Mala pocit, že sa jej točí hlava.
– Ján, premysli si to! Máme cez päťdesiat! Tu máme celý život! Byt, prácu, kamarátov! To chceš všetko nechať kvôli nejakej dobrodružnosti?
– To nie je dobrodružnosť, – tvrdošijne opakoval Ján. – To je nová šanca. Peter hovorí, že sa tam dá dobre zarobiť. On sám sa tam má ako v raji.
– A čo hovorí jeho žena?
– Eva? Je spokojná. Vraví, že to bolo najlepšie rozhodnutie.
Zuzana zavrtela hlavou. Eva bola o desať rokov mladšia a nepracovala. Pre ňu bol presun ľahký.
– Ján, nikam nejde. Ani sa nepojdem pozerať.
– Prečo si taká tvrdohlavá! – vybuchol. – Aspoň sa pozri a potom sa rozhodni!
– Nechcem sa pozerať. Nechcem sa sťahovať. A bodka.
Ale Ján neustúpil. Každý deň prinášal nové argumenty. Rozprával o podnebí, cenách potravín, o tom, ako sa tam dobre žije dôchodcom.
– Zuzka, šiel by som sám, – povedal raz Ján. – Už to takto nejde.
– Choď, – chladne odpovedala Zuzana. – Nikto ťa nedrží.
– A ty zostaneš so svojou prácou a kamarátkami.
– Ostanem.
Pozreli sa na seba, každý čakal, že ten druhý prvý povolí. Ale nikto neustúpil.
– Tak dobre, – povedal Ján. – Ak tak, tak už nemáme o čom hovoriť.
– Asi nie.
Na druhý deň Ján zbalil kufre a odišiel k bratrancovi. Zuzana ho mlčiac vyprovodila. Myslela si, že sa za týždeň či dva vráti.
Ale prešiel mesiac a Ján sa nevrátil. Občas volal, rozprával, ako sa mu darí, ale domov ju nepozýval.
– Ako sa máš? – opatrne sa pýtala Zuzana.
– Dobre. Peter našiel dom. Rozmýšľam, že ho kúpim.
– Kupuj.
– A ty?
– Ako som bola, tak som.
Rozhováranie sa stávalo kratším a redším. Zuzana si uvedomila, že manžel sa vracať nehodlá.
Martin ju navštevoval každý víkend.
– Mami, možno by si sa s otcom porozprávala? – pýtal sa.
– O čom? Už sa rozhodol.
– Čaká, že prídeš.
– A ja čakám, že sa vráti.
– A čo, budete tak čakať navždy?
Zuzana pokrčila plecami. Bolo jej ťažko priznať, že ich manželstvo sa rozpadá kvôli niečomu tak malému ako sťahovanie.
Ján volal po troch mesiacoch.
– Zuzka, kúpil som ten dom, – povedal. – Pekný, so záhradou. Možno si to rozmyslíš? Príď aspoň pozrieť.
– Nie, – odvetila. – Už som ti povedala.
– Takže to je všetko?
– Asi áno.
– Potom sa musíme… rozviesť, – potichu dodal Ján.
Zuzke sa zúžilo srdce. Vedela, že tento rozhovor raz príde, ale nebola pripravená.
– Asi áno, – prikyvla.
– Paperáže zařídim tu, pošlem ti ich.
– Dobre.
Na chvíľu zavládlo ticho.
– Zuzka, – oslovil ju Ján.
– Čo?
– Nechcel som, aby to tak dopadlo.
Zuzana zložila telefón, zahľadela sa do okna a uvedomila si, že niekedy aj láska nestačí, keď dvaja ľudia hľadia opačným smerom.
