Vieš, presťahovala som sa k nemu, aby sme začali odznova, no nakoniec som spávala na gauči vo vlastnom byte. Keď som súhlasila, že sa nasťahujem, bola som si istá, že budeme niečo budovať spoločne. Nechala som za sebou sídlisko, svoju rutinu aj veci so mnou šli len oblečenie, sny a predstava, že konečne budem mať s partnerom spoločný domov. On býval v malom jednoizbovom byte v Petržalke, hovoril mi, že je to len dočasné riešenie, že čoskoro si nájdeme niečo väčšie. Uverila som mu.
Prvé mesiace boli fajn. Zaspávali sme spolu, varili večere, pozerali filmy na gauči, doma bolo stále tesno, ale mali sme svoje súkromie, bolo to naše. Kým jedného dňa neprišiel s tým, že jeho mama má finančné problémy a sestra zostala bez bytu. Vraj to bude len na pár dní, kým sa dačo vybaví. Nechcela som byť za sebačku, prikývla som.
Lenže tie pár dní sa natiahli na týždne. Spálňa sa zmenila na izbu jeho mamy a sestry, lebo vraj mama je staršia, potrebuje posteľ. Jeho sestra si privlastnila skrine aj kúpeľňu, správala sa, akoby to bol jej byt. A ja som sa musela vysťahovať na rozkladací gauč do obývačky. Najprv som si nahovárala, že to bude len dočasné, že sa niečo vyrieši, no nikto o odchode ani neprehovoril. Každý večer som rozťahovala gauč, skladala deky, ráno všetko spratala, aby obývačka aspoň vyzerala normálne.
A potom začali aj tie malé nepríjemnosti. Nemala som svoje súkromie, svoje veci som tlačila do jedného batoha, nebolo kde si vydýchnuť. Vrátim sa po práci unavená a niet miesta, kde si len tak poležím. A jeho mama komentovala všetko ako varím, čo mám na sebe, kedy prídem domov. Jeho sestra celý deň nič nerobila, len sa flákala, nechávala špinavý riad a ja som ešte aj tak mala pocit, že som tam navyše.
Najviac ma zamrzelo, keď som si uvedomila, že on s tým nič nerobí. Ani raz nepovedal: Aj moja priateľka má právo na svoje miesto. Nikdy nevyznačil hranice. Práve naopak, nabádal ma, nech mám trpezlivosť, nech chápem ich situáciu, vraj nerobím zbytočnú drámu. Jedného večera, keď som bola už unavená z nespania, som mu povedala, že takto to ďalej nejde, že nechcem byť hosť na vlastnom gauči. Jeho odpoveď bola: To je moja mama, to je moja rodina. A vtedy mi došlo, že ja do tejto rodiny prosto nepatrím.
Zavolala som mame a vrátila som sa späť domov, tam, kde som vyrastala. Občas mi zavolá a povie, že by sme mali byť spolu, len nie pod jednou strechou. A ja úprimne, sama neviem, čo si o tom myslieť.
