Presťahovala som sa k nemu, s nádhernou ilúziou, že začíname odznova, a nakoniec som spávala na gauči vo vlastnom dome. Keď som súhlasila, že budeme bývať spolu, naivne som dúfala, že spolu niečo vybudujeme. Zanechala som svoju štvrť, svoje zaužívané rituály, aj svoje veci. Vzala som si iba oblečenie, sny a absurdnú predstavu, že budem mať skutočný domov pre pár. On býval v malom jednoizbovom byte v Trnave, ale tvrdil, že je to len dočasné riešenie, kým si spolu nenájdeme niečo väčšie. A ja som tomu verila.
Prvé mesiace boli fajn. Zaspávali sme spolu, varili spolu, večer sme pozerali seriály a tvárili sa, že máme oheň v kozube, aj keď jediné, čo horelo, bol hrniec na sporáku. Miesta síce nebolo veľa, ale cítila som, že je to naše miesto. Až kým jedného dňa nepribehol s dramatickou novinkou mama má finančné problémy a sestra ostala bez bytu. Povedal iba: Na pár dní, kým sa to vyrieši. Nechcela som byť za nejakú bezcitnú harpiu, tak som prikývla.
Lenže tých pár dní sa veselo natiahlo na týždne. Spálňa sa stala kráľovstvom jeho mamy a sestry, lebo mama je už staršia, potrebuje posteľ. Sestra sa rozťahovala v skrini a v kúpeľni, akoby to bola jej súkromná vila pod Tatrami. Ja som skončila na rozkladacom gauči v obývačke a úprimne, po týždni som už ani gauč nerozoznávala podľa tvaru, iba podľa chýbajúcej pružiny. Každé ráno som ustielala gauč a tvárila sa, že náš obyvák vyzerá stále normálne, hoci to bolo len divadlo.
Začali pribúdať aj nepríjemnosti. Nemala som svoje miesto, veci som skladovala po taškách a môj jediný kút na relax bol asi v MHD cestou do práce. Po ťažkom dni som sa nemala kam uložiť. Medzitým jeho mama komentovala všetko ako varím, ako sa obliekam, dokonca aj v koľko sa vraciam domov (no veď v Trnave sa pozná každý s každým, treba to strážiť!). Jeho sestra nechodila do práce, spávala doobeda, zanechávala hromady neumytého riadu a ja som sa medzi touto bandou cítila ako nevítaná návšteva.
Najviac ma dorazilo, že môj milý nerobil absolútne nič. Nikdy nepovedal: Aj ona je tu doma. Nikdy nedal hranice. Namiesto toho mi opakoval: Maj trpezlivosť, pochop ich situáciu, nerob z komára somára. Jedného večera, zúfalá z ďalšej noci strávenej na pružinovom guláši, som mu oznámila, že musíme nájsť riešenie. Odpovedal: To je moja mama, to je moja rodina. V tom momente som pochopila, že ja k tejto rodine rozhodne nepatrím.
Zavolala som svojej mame do Nitry, poprosila ju, či môžem prísť späť do svojho detského izby a ona mi, samozrejme, otvorila dvere aj s napečenými buchtami. Občas sa mi ešte ozve, tvrdí, že by sme mohli byť spolu, len už radšej nie pod jednou strechou. No a ja už fakt neviem, či sa mám smiať alebo plakať… Ale aspoň viem, že doma ma vždy čaká moja mama, čistá posteľ a výnimočne aj sprchovací kút len pre mňa.
