V tesnote, ale nie v urážke
— Zuzka, no nič strašné, trochu sa pritísniš. Je to predsa tvoja rodná sestra, — v matkinom hlase znel oceľový tón, ktorý neznášal odpor.
— Mami, čo znamená „prítísniť sa“? Toto je náš byt, žijeme tu s Michalom! Kam sa máme tlačiť? — Zuzka sotva potláčala hnev.
— A čo má robiť, v tej špinavej intráku? Nájom si nemôžeme dovoliť, videla si ceny? Hotovo, rozhodla som sa: Jana bude bývať u vás. Mám tak pokojnejšie, dievča pod dozorom.
— Mami, takto sme sa nedohodli!
— Teraz sme sa dohodli. Sme rodina, musíme si pomáhať.
— Rodina? Vážne? A spomeň si, ako…
— Hotovo, nemám čas. Kúpim lístky — dám vedieť.
Rozhovor sa prerušil. Zuzka stála uprostred kuchyne, zvierajúc telefón, akoby v ňom hľadala odpovede. Bola šokovaná matkinou drzosťou. Ale čomu sa čudovať?
Zuzka bola vždy menej milované dieťa. Keď sa matka vydala druhýkrát a porodila Janu, Zuske, v jej šiestich rokoch, ostalo len rýchlo dospieť.
— Už si veľká, musíš pomáhať s mladšou sestrou, — opakovala matka. A na Zuzku sa zvalila kopa povinností: vysávať, umývať podlahy, meniť plienky, behať do obchodu, hrať sa s Janou, neskôr — učenie sa variť. Otčim odišiel čoskoro po Janinom narodení, nechal ich samé.
Matka zbožňovala Janu, rozmaznávala ju, ako len mohla. Najchutnejšiu čokoládu — Jane, nové oblečenie — Jane, v reštaurácii objednávali, čo chcela Jana, do kina išli na film, ktorý si vybrala Jana. Dievča vyrastalo v láske a rozkoši, matka ju ani nenapadlo zaťažovať domácimi prácami.
Jana rozhadzovala veci, nikdy neuklízala, len žiadala a rozmaznávala sa:
— Anke rodičia kúpili nový telefón, ja taký chcem tiež!
— Čo máme na večeru? Zase včerajšie jedlo? Dáme si sushi!
— Kde sú moje obľúbené džínsy? Zuzka, ty si ich nevyprala? Ja mám? Veď neviem ako, prečo by som to robila?
— Upratovať? Nebudem, bolí ma hlava. Urob to sama.
Matka sa s Janou nikdy nehádala. Zuzka sa snažila namietať, ale odpoveď bola vždy rovnaká:
— Jana vyrastá bez otca, je to pre ňu ťažké.
— Aj ja som vyrastala bez otca, mami!
— Viem. Ale ty si silná, a Jana je jemná ako kvet. Potrebuje viac starostlivosti.
Matka míňala na Janu celú výplatu, brala pôžičky pre jej rozmary. A keď Zuzka potrebovala nové tenisky alebo bundu, matka podráždene radila hľadať niečo vo výpredaji alebo úplne použité. Nikdy sa nepýtala, ako sa Zuzke darí v škole, ako žije.
Zuzka bola unavená z tejto nespravodlivosti a sľúbila si, že čo najskôr utečie z domu. Učila sa na jednotky, sedela nad učebnicami do noci, brigádovala: roznášala letáky, písala články, robila kurýra. Zarábala skromne, ale každé euro schovávala do plechovej krabičky od čaju, ktorú ukrývala na hornej poličke skrine.
Raz sa vrátila domov unavená po brigáde. Štyri hodiny roznášala letáky v chladnom vetre, prsty jej stuhli, ale úlohu splnila. Doma otvorila krabičku — a skoro stratila dych z šoku: bola prázdna.
— Jana! Vzala si moje peniaze?
— Aké? — lenivo odpovedala sestra, žujúc čipsy.
— Z mojej krabičky!
— A, tie drobáky? Áno, vzala som si. Potrebovala som zaplatiť za donášku, priniesli mi oblečenie a nové tenisky. A mama nič nenechala. No a dala som si sushi.
— Si normálna?! To sú moje peniaze, ja som si ich šetrila! Kto ti to dovolil?!
— No čo sú tam za peniaze? Hlúpe drobáky. Žeľáš ich pre sestru?
— Ak by to bolo na niečo dôležité — nežeľám! Na sushi a tvoje oblečenie — žeľám! Pozri sa, v čom chodím!
— No tak si kúp! Kto ti bráni? Čo kričíš?
Zuzka sa zamkla v izbe a rozplakala sa z bezmocnosti.
Večer sa vrátila matka a spúšťala hádku:
— Ako môžeš Janu vyčítať za peniaze? Vzala si ich, no a čo!
— Mami, minula ich na sushi a blbosti, bez ktorých sa mohla obísť!
— Žeľíš ich? Sme rodina, Zuzka! Je hanba byť taká lakomá!
— A jej nie je hanba brať si ich bez pýtania?
— Je ešte dieťa! Ty si dospelá, mala by si rozumieť.
— A kto pochopí mňa?
— Prestaň fňukať! Radšej umy riad!
Zuzka skvelo zložila skúšky a prijali ju na ekonomickú fakultu univerzity vo veľkom meste. Dostala izbu na intráku a život sa konečne zľahčil. Študovala, chodila s priateľmi, navštevovala múzeá so študentským preukazom, brigádovala v kaviarni, knižnici, obchode. Ťažké detstvo ju naučilo nebáť sa práce.
Matka a Jana sa o jej život nezaujímali. Matka telefonovala len s pripomienkami: „Jane čoskoro narodeniny, nezabudni jej popriať.“ Zuzka poslala peniaze a ich komunikácia tým skončila.
Na poslednom ročníku začala Zuzka pracovať ako asistentka účtovníčky a dobre zarábala. Matka, keď sa to dozvedela, volala častejšie, pýtala sa na plat a naznačovala pomoc. Zuzka niekedy poslala menšie sumy, ale veľa pomáhať nemohla — s Michalom už žili spolu a šetrili na hypotéku.
Čoskoro sa vzali a kúpili si malý jednopokojový byt. Na svadbu pozvali len blízkych. Michalovi rodičia prišli, ale matka s Janou odmietli:
— Och, Zuzka, načo nám tam ísť? Je to len podpis. Nie si v šate, ale v nejakom obleku. Čo je to za svadbu? A lístky sú drahéZuzka sa raz a navždy rozhodla, že nie je povinná riešiť problémy ľudí, ktorí jej nikdy neboli oporou.
