V malom mestečku pri rieke, kde staré lipy šepkali s vietrom, Alžbeta pripravovala husaciu polievku. Vôňa korenia naplnila kuchynu a za oknom dohorával západ slnka. Zrazu ticho prerušil telefonát. Bol to jej vnuk Janko.
„Babička, ahoj! Vy s dedkom nemáte nič proti, ak zajtra prídem? Len nebudem sám,“ – v jeho hlase bola záhada, akoby skrýval tajomstvo, ktoré Alžbete stiahlo srdce.
„Samozrejme, príď! A s kým?“ – v jej tóne bolo zvedavosť aj mierne vzrušenie.
„To je prekvapenie,“ – prefíkane odpovedal Janko a zavesil.
Na druhý deň zazvonili pri dvere. Alžbeta, utierajúc si ruky do uteráka, ponáhľala otvoriť. Na prahu stál Janko a vedľa neho neznáma dievčina s hanblivým úsmevom.
„Babička, toto je Zuzka,“ – predstavil ju vnuk a v jeho očiach sa zablýsklo. Alžbeta pri meně zastala, akoby sa čas zastavil.
Zvyčajne po škole za Alžbetou a jej manželom Jozefom zaskočili vnučky. Staršia Martina, len čo prekročila prah, hneď utekala k dedkovi:
„Dedo, s matematikou je to na facku! Pomôžeš mi?“
Jozef, odložiac noviny, sa usmial:
„No, čo tam máš za problém? Vezmi zošit, poďme sa na to pozrieť. Je to jednoduché, vidíš: tu je rovnica, tu prenesieme… No, čo hovoríš? Ako to vyriešiť?“ – Pozeral na vnučku s hrdosťou. „Výborne, Martina, sama si na to prišla! A vravela si, že je to ťažké. Moja múdra a ešte aj krásna!“
Jozef obdivoval Martinu – bola taká podobná na Alžbetu v mladosti! Tie isté tvrdohlavé iskry v očiach, ten istý zápal pre cieľ, aj keď už takmer nemala sil. Líca horia a úsmev – presne ako kedysi u Alžbety, keď sa spolu len začali schádzať.
„Tak čo, zahrajeme si dámu?“ – prižmuril oko Jozef.
„Dedo, minule som prehrala,“ – váhala Martina.
„No a? Prehrala si a už nehráš? Tak dobre, nebudeme,“ – prefíkane sa uškeril.
„Nie, poďme! Kde je tá doska?“ – Martina už rozkladala hracie pole. „Vyberaj, dedo! Aha, ja mám čierne! Dnes ťa dorazím a potom si zahrame na gitare, dohodnuté?“
A mladší vnuk, Janko, vždy utekal k Alžbete. Jozefa sa trochu bál – dedko bol prísny, ale spravodlivý.
„Babi, pomôž mi so slovenčinou, lebo som to zas napísal nakrivo, dali mi štvorku,“ – šepkal Janko, skrývajúc oči. „Dedkovi to nehovor, opravím to, dobre? A čo bude na večeru? Kapustnica? Milujem ju! Babi, pozri sa, ako píšem, potom to určite bude pekné.“
Alžbeta, sadnuc si vedľa neho, sledovala, ako Janko usilovne písal. Vnuk bol kópia Jozefa – ten istý rýchly pohľad, tá istá šikovnosť. Už v piatich rokoch vedel počítať do sto, sčítavať a odčítavať ako dospelý.
„Babi, pozri, vyšlo to!“ – Janko zdvihol zošit. „Čisté, pekné! To si mi pomohla!“ – Objal ju. „A vieš, prečo som prišiel sám? Chcel som prekvapiť – kúpil som pre všetkých štrúdľu s jablkami! Otec mi dal peniaze na obed a ja som ušetril.“
„Ach ty, môj zlatý! Zavolaj dedka a Martinu, pojdeme večerať a potom si dáme čaj s tvojou štrúdľou.“
„Počkaj, babi, ešte mám jedno tajomstvo,“ – Janko sa priklonil blízko a zašepkal: „Páči sa mi jedna dievčina zo triedy, Zuzka. Chcem jej darovať voňavku, o ktorej sníva. Už si postupne šetrím.“
„Vážne, zlatko? A Zuzka s tebou kamarát„Nie, babi, ešte som predsa malý,“ vzdychol si, ale v jeho očiach žiarila nádej, že raz bude stať po boku tej, ktorá mu už teraz rozplameňuje srdce.
