Ospravedlňujem sa, že som ti neprišiel na narodeniny, Karol, ale mal som nehodu s dieťaťom na ceste, – Milan naraz vyprázdnil pohárik borovičky. – Bol som v práci na stavbe, sadol som do auta, len čo som vyšiel na cestu, ako by mi ten chlapec skočil na kapotu.
Predstav si to? Chvalabohu, že som nešiel rýchlo.
Vyskakujem z auta, pozerám – chlapec je živý, pýtam sa, ako sa má, a on hovorí, že je všetko v poriadku. Malý ryšavý chalan, asi šesťročný, nie viac.
– Kde máš rodičov? – pýtam sa.
– Mama je doma, – odpovedá, – varí večeru.
– No dobre, poďme, – hovorím, – k mame, niečo vymyslíme.
Priviedol ma k svojmu vchodu, ukázal na dvere bytu a sám sa skryl za mňa. Zvoním a otvorila mi žena. Krásna, ako som nikdy predtým nevidel, ale nejaká taká, neviem ako to povedať, unavená alebo čo. Oči jej nesvietili. Chápeš?
– Ospravedlňujem sa, – hovorím, – ale stalo sa také niečo. Prosím, len sa nezľaknite, ale ja som vaším synom zrazil autom. S ním je všetko v poriadku, tu je, – vytiahnem chlapca spoza seba. – Ale možno chcete zavolať políciu?
– Netreba políciu, – hovorí potichu. – Už piatykrát niečo také vyviedol.
– Akože?
– Marek, choď do svojej izby, – prísne hovorí synovi. – A vy poďte do kuchyne. Dáte si čaj? Alebo radšej kávu?
Čaj bol mimochodom veľmi chutný. S bylinkami.
– Ospravedlňujeme sa, – hovorí Eva, tak sa predstavila. – Marek pred pár dňami náhodou počul, ako sa sťažujem kamarátke, že bez muža je to ťažké, a tak sa rozhodol, že nám takto nájde otca. Vy ste už minimálne piaty muž, pred ktorého skočil. Dvoch skoro priviedol do infarktu. Hovorím mu, že okrem neho nikoho nepotrebujem, ale je tvrdohlavý, celkom po dedovi. Ten tiež, ak mu niečo vošlo do hlavy, bolo to hotové. Auto aspoň veľmi nepoškriabal? Možno vám zaplatím opravu? Netreba? Ako chcete.
A ja sedím, pozerám na ňu a chápem: som zamilovaný. Neuveríš, Karol, prvýkrát v živote predo mnou sedí moja žena. Unavená, v domácom župane, nenalíčená. A ja cítim, že ak ju stratím, tak môžem rovno skočiť z mosta.
– Viem, – hovorím, – ako absurdne to všetko vyzerá, ale možno by ste boli ochotná, keby som vás s Marekom pozval ako odškodnenie do kina?
– Netreba, – odpovedá. – Chápete, Marek si zase niečo nafantazíruje.
– Nie som vám sympatický? – pýtam sa.
– To s tým nemá nič spoločné. Lenže… Za iných okolností… Ale takto… Vyzerá to, že som syna schválne hádzala pod autá, len aby som našla muža. To je hanba.
– No áno. A ja som teda lump, ktorý sa chcel využiť ženu v ťažkej situácii, – žartujem. – A máme teraz spolu horieť v pekle. Ale, keď už to tak vyšlo, možno aspoň zhoríme na jednom ohni?
– Nepamätám si, čo som ešte hovoril, ale na druhý deň som prišiel pre nich a vzal ich do kina pozerať “Transformers”. Potom do reštaurácie. Potom…
Skrátka, Karol, prišiel som ti povedať, že máme svadbu v júni. Potrebujeme fotografa. Dá sa to zvládnuť? Pozri, akí sú fotogenickí.
Milan vybral telefón a ukázal fotku smejúcej sa ryšavej krásavice a chlapca sediaceho vedľa nej.
Teraz viem naisto, že Amor nemá krídla. Zato má plno ryšavých peh a chýbajú mu dva mliečne zuby. A volá sa Marek. Ale priezvisko… To mu Milan čoskoro dá svoje. V tom som si istý.
