Janka, prepáč…
Ján priškeril jedno oko a hneď ho zase zatvoril. Nízke marcové slnko mu cez okno nemilosrdne svietilo priamo do tváre. Zakrútil sa na rozhádzanej posteli, snažiac sa slnku vyhnúť.
“Zobudil si sa, drahý?” Zaznel manželkin hlas. “Otvár tie svoje opité oči, chcem sa im pozrieť do tváre. Všetci chlapi nosia ženám darčeky, kvety. A ty si sa včera opil do bezvedomia. Aspoň si pamätáš, aký je dnes sviatok?”
Ján sa prikĺzol k stene a konečne otvoril oči. Úzkymi štrbinami medzi viečkami uvidel Janku. Stála s rukami vbok, pohrozne vyzerala.
“A-aký?” úprimne sa zarútil.
“Medzinárodný deň žien, ak ti niečo hovorí. Mal si ma osláviť, a nie si žrati. Ani sa nehanbíš? Myslela som, že si spolu sadneme, vypijeme pohár vína. Naša dcéra mi priniesla dobré víno, schovala som ho práve pre túto príležitosť. A ty, parazit, si ho našiel a vypil sám. Ti nestačila vodka?”
Ján nestihol zakryť tvár, keď ho topánka, presne vrhnutá manželkou, trafila do čela.
“Tu máš…”
Pred druhým topánkom sa stihol schovať pod perinu. Našťastie boli len dve. Vystrčil nos z úkrytu.
“Janka, prepáč. Prisahám, napravím to,” zakašlal Ján a chcel vstať, no zamotal sa do prikrývky.
Manželka naňho mávla rukou a zmizla v kuchyni. Odtiaľ sa ozývalo štrngot riadu. Keď takto začala hrmotieť, znamenalo to, že je vážne nahnevaná a hádka bude dlhá.
Ján sa rozhodol, že radšej vypadne z domu, kým sa situácia ešte viac nezhorší. Prešiel popri kuchyni do kúpeľne, opláchol si tvár studenou vodou, uvoľnil pohár od zubných kefiek, napustil ho vodou a dravo vypil. Mokrou rukou si prihladil vzácne vlasy. Janka naďalej hrmela riadom.
Ticho sa prikradol späť do izby, obliekol sa a vyšiel do predsiene. Keď si obúval topánky, takmer spadol, lebo sa mu zamotalo. Na hluk vybehla Janka.
“Kam ideš, alkoholik?”
“Janka, hneď som späť… Rýchlo…” Ján strhol z vešiakka bundu a zakopol do dverí.
“Počkaj!” zvolala Janka a rázne kráčala k nemu, ale on už bol vonku a prudko zatvoril.
“Len príď domov, ja ti ukážem…” ozvalo sa zoza dverí.
Ján nečakal, čo ho čaká, a ponáhľal sa po schodoch dole.
Vonku svietilo slnko, z odkvapov bublala kvapajúca voda, miestami sa spod roztopeného ľadu ukazoval ošúchaný asfalt. Muži s jasnožltými vetvičkami mimózy alebo farebnými tulipánmi v rukách kráčali ulicou.
“Pán, nevieJán sa usmial, keď si uvedomil, že dnes konečne pochopil, aký poklad má doma, a v duchu si sľúbil, že odteraz bude Janku milovať a vážiť si viac než kedykoľvek predtým.
