— Janko, naozaj si všetko zobral? Nemám to skontrolovať? — zavolala som, zastavujúc sa pred zatvorenými dverami do kúpeľne.
— Zuzka, netreba! Všetko som dal dole — celý kufrík, veď si videla, — odpovedal cez šum vody. Ale ten hlas… hlas sa zachvel. Alebo sa mi to len zdalo?
— Kufrík som videla. Ale čo do neho napchal — to nie, — zamrmlala som, ustupujúc nabok.
— Zuzka, urob mi, prosím, kávu! Silnú. Bez mlieka, — povedal už pokojným tónom, keď vodu vypol.
Išla som do kuchyne, potichu vybrala džezvu, naliala vodu, nasypala mletú kávu, štipku soli — ako má rad. Máme kávovar, ale Janko miluje kávu, ktorú mu uvarím ja. „Ty si moja starostlivá,“ povedal včera večer, keď prišiel neskoro z práce a videl, ako som, po starej babičkinej zvyklosti, opatrne zabalila večeru do uteráka, aby neostydla.
Poslednú dobu sa čoraz častejšie zdržiaval — údajne v práci. Kariéru si stavia. Chystá sa na povýšenie. A ja? Ticho som ho podporovala. Varila, žehlila, trpezlivo čakala.
— Božská vôňa božského nápoja! — povedal Janko, vchádzajúc do kuchyne a odhodením mokrých vlasov z čela. Sadol si k stolu, natiahol sa po šálke.
— Zuzka, dnes mi prinesú balík — objednal som si nové potahy do auta. Dohliadni na to, prosím. Platba pri prevzatí, — povedal, keď do kávy pridal lyžičku cukru.
— Jasné. Ako vždy, — prikyvla som, sadajúc si oproti.
— Tá služobná cesta je naozaj nevhodná, — pokračoval, vzdychajúc. — Ale odmietnuť sa nedá. Vieš, je to šanca, možno jediná. Senior manažér — to nie je sranda.
— No jasné… Netušila som, že pri takej pozícii budeš musieť cestovať po regiónoch.
— Rozmary šéfa. Tak, mám ešte pol hodiny, musím sa ešte pozrieť do mobilu.
Vstal, odkráčal do vedľajšej izby. Šálku si neumyl. No čo už. Je v strese, čo už po ňom chcieť.
Natiahla som sa po jeho šálke a vtom telefón zavybral — správa. Otvorila som ju.
„Zuzka, Janko klame. To nie je žiadna služobka. Letí s Katarínou Orlovou do Talianska. Zastav ho, ešte nie je neskáro. Tým si zničí život.“
Zuzka. Jeho mladšia sestra.
V hlave mi niečo cvaklo. On… s Katarínou? To nemôže byť. Vtip? Ale Zuzka nie je ten typ, čo by si takto robila srandu. A určite by neklamala.
Pred očami mi všetko splývalo. Vzduch bol ťažký ako betón. Sotva som dýchala. S námahou som vstala, naliala si vodu — a zrútila sa späť na stoličku.
Chcelo sa mi vyť. Kričať. Rozbiť všetko na kusy. A v hlave len jedno: „Prečo?“
Zlivosť som stlačila do päste. Chcela som vybehnúť za ním, spraviť scénu, strhnúť mu masku. Ale… neurobila som to. Nezaslúžil si to.
Nech ide. A ja mu pripravím prekvapenie. Nie krikom — skutkom.
Otvori som si bankovú aplikáciu. Na spoločnom účte — štyristo tisíc. Prekvapivo, ale aj tu stihol — sto tisíc chýbalo. Na moje peniaze, mimochodom. Moje honoráre za projekty, moja práca po nociach. A on… na mojich úsporách vezie svoju prvú lásku na dovolenku.
O Kataríne som vedela. Janko mi sám hovoril a Zuzka raz zmienila. Stredoškolská láska, vetroplachá. Dvakrát ho opustila — raz pre bohatého chlapa, raz pre nejakého ambiciózneho frajera. A teraz je späť. Janko sa nechal znovu zblúdiť. A znovu klame.
Vedel by to povedať úprimne: „Zuzka, milujem inú. Prepáč.“ Bolelo by to, áno. Ale nie tak hnusne. A on — ako potkan. Peniaze zobral, o služobke naklamal, kufrík si zbalil…
Nuž. Zvyšné peniaze vyberiem ja. Dnes. Do posledného centu. Potom — rozvod. Jeho veci — kuriérom k rodičom.
Pozrela som si kalendár — zajtra o poludní dôležitá online prezentácia. Ak to dobre dopadne — pôjdem na dovolenku. Nie do Talianska, nie. Do Španielska, napríklad. Alebo niekam, kde ešte nebol.
— Zuzka, idem, radšej vyrazím skôr, — nakukol do kuchyne upravený, s kravatou.
— Ahoj. Šťastnú cestu, — zachrípala som, stisknúc šálku v ruke.
— Čo to má byť za tón?
— Zdalo sa ti.
— Budeš mi chýbať…
— Počítam, že na to nebudeš mať čas.
— Neprevádzaš ma?
— Radšej umyjem riad.
— Fajn, idem.
— Choď.
Dvere sa zavreli. Janko ešte netušil, že odišiel navždy. Zajtra vymením zámky.
Sadla som si na stoličku. Rozplakala som sa. Horko. Z poníženia, z klamstva. Zradca.
Znovu správa od Zuzky:
„Zuzka, ako sa máš?“
Utrela som slzy, vytočila jej číslo.
— Zuzka, odkiaľ vieš?
— Kamarátka Kataríny povedala. Ta sa k nemu zase prilepila. On sa nechal. Zuzka, prepáč, že to tak…
— Vďaka, že si ma varovala. Nezastavila som ho. Nech si trúfa.
— Je idiot. Ona ho tretí raz odkopne.
— Jeho voľba. Zuzka, nehovor mu, že viem.
— Ani nechcem s ním hovoriť. Už ma nudí!
— Vďaka. S tebou chcem zostať v kontakte. Aj keby bol rozvod.
— Samozrejme, Zuzka. Drž sa.
OtvárZajtra ráno som sa zobudila s pocitom, že konečne dokážem dýchať bez neho.
