Jozef zastavil auto pri benzínovej čerpacej stanici.
“Deväťdesiaty druhý, plnú nádrž,” hodil službúcemu na čerpacej stanici a išiel do budovy.
Vo dverách sa zrazil s mužom. Ten mu prešiel pohľadom po tvári a zahľadel sa do telefónu. “Igor?!” — takmer vykríkol Jozef, no včas sa spamätal. Vošiel dovnútra a sledoval bývalého priateľa cez sklenené dvere. Videl, ako sadol do BMW. Jozef sa ponáhľal k pokladni a podal dievčatine kartu. Ruky sa mu triasli vzrušením.
Keď vyšiel von, BMW práve vyjazdovalo na cestu. Bez váhania Jozef skočil do svojej Toyoty a rozbehol sa za ním.
“To je teda stretnutie. Ten bývalý kamarát si nežije zle. Oženil sa s bohatou? Dobre, zistím, odkiaľ mu fúka vietor,” premýšľal, sústredene sledujúc BMW.
Auto odbočilo do prímestskej vilovej štvrte. Keď zastavilo pri plote jedného z domov, Jozef prešiel kúsok ďalej a pozeral sa spätným zrkadlom. BMW vjelo cez otvorené brány na pozemok a Jozef pomaly couval. Nad bránou si všimol kameru a preto sa oprel o sedadlo, aby nebol viditeľný.
Cez plotové tyče uvidel, ako Igor zaparkoval pred garážou. Na vysoké zápražie vyšla mladá žena. Jozef ju spoznal, hoci vzdialenosť bola značná.
“To nie je možné!” zašepkal.
Žena zostúpila z prahu a išla Igorovi naproti. Objali sa a pobozkali. Potom spolu vyšli dovnútra a zmizli za dverami.
“Sú manželia a to je ich dom. No to som teda zistil. Ako sa to mohlo stať? Pomsta? Ale tá Zuzka — tichá voda brehy myje! A Igor? Taký priateľ! A mohol som byť na jeho mieste…”
V klube bolo hlučno a dychberúco. Rytmická hudba dunela. Farebné svetlá laserov osvetľovali polotmavý priestor a mihotali sa na zapálených tvárach tancujúcich.
Jozef sedel pri bare, popíjal kokteil a s nudným výrazom pozoroval krúžiace postavy. Všimol si vysoké dievča v úzkych červených šatách. “Tá vyzerá celkom slušne,” pomyslel si a otočil sa späť k baru.
Nestihol ani dopiť, keď počul známy hlas a otočil sa.
“To je môj kamarát Jozef,” povedal Igor, ktorý sa k baru prikĺzol s tým istým dievčaťom v červených šatách. “Jozef, predstav ti, to je Veronika, moja priateľka.”
Jozef si ju prezrel od hlavy k päte. Zblízka vyzerala ešte krajšie. Veľké oči s make-upom, jamky v líčkach, trblietavé svetlé vlasy — sen, nie žena.
“Čo, páči sa ti?” uškrnul sa Igor.
“Čo si dáte?” spýtal sa Jozef, bez prestania hľadieť na Veroniku.
“Ja sedím za volantom. Chalanci, čo keby sme išli k nám? Tu je strašný hluk a ja by som si dala niečo silnejšie,” povedala.
“Ideme?” spýtal sa Igor priateľa.
Jozef neodpovedal, dopil kokteil naraz a vystúpil z barovej stoličky.
Všetci traja vyšli von, kde bola hudba tichšia.
“Luxusné, čo?” ukázal Igor na červené Audi. “To jej otec daroval na narodeniny,” povedal hrdo, akoby sám bol tvorcom toho daru.
Jozef prehodil pohľad z auta na priateľa. Igor mu prižmuril oko, akoby chcel povedať: “To ešte len začiatok!”
“Ako sa mu podarilo zohnať také dievča?” Jozef neveril vlastným očiam. Igor mu na vzhľad ani nepatril. “A ani nič nepovedal, taký potichu…”
“Prečo si nepriniesol Zuzku? Pozval som vás oboch,” spýtal sa Igor zrazu, keď už jJozef sa zatvrdene usmial a po dlhom čase necítil nič iné, len hlbokú, neprekonateľnú prázdnotu, pretože pochopil, že bohatstvo, ktoré toľko hľadal, mu nikdy nedokáže nahradiť to, čo stratil.
