V malom mestečku pri rieke, kde staré lipy šepkali s vetrom, Zuzana pripravovala husacinku. Vôňa korenia zaplnila kuchyňu, zatiaľ čo za oknom dohorával západ slnka. Zrazu ticho prerušil telefónny hovor. Bol to jej vnuk Janko.
„Babička, ahoj! Nemáte s dedkom nič proti, keby som zajtra zaskočil? Lenže neprídem sám,“ v jeho hlase bola záhada, akoby skrýval tajomstvo, ktoré Zuzane stiahlo srdce.
„Samozrejme, príď! A s kým?“ v jej tóne sa miešala zvedavosť a jemné rozrušenie.
„To bude prekvapenie,“ prefíkane odpovedal Janko a zavesil.
Na druhý deň zazvonili pri dverách. Zuzana, utierajúc si ruky o uterák, sa ponáhľala otvoriť. Na prahu stál Janko a po jeho boku neznáme dievča s ostýchavým úsmevom.
„Babička, toto je Mária,“ predstavil ju vnuk a v jeho očiach zbleskla iskra. Zuzana, keď počula to meno, stuhla, akoby sa čas zastavil.
Zvyčajne po škole za Zuzanou a jej manželom Jozefom bežali vnuci. Staršia Ema, sotva prekročila prah, vrhla sa na dedka:
„Dedko, s matematikou je bieda! Pomôžeš mi?“
Jozef, odložiac noviny, sa usmial:
„No, čo tam máš za problém? Ber zošit, poďme na to. Je to jednoduché, pozri: tu je rovnica, tu prenesieme… No, čo hovoríš? Ako to vyriešiť?“ Pozeral na vnučku s hrdosťou. „Výborne, Ema, sama si na to prišla! A hovorila si, že je to ťažké. Moja múdra a ešte aj krásavica!“
Jozef obdivoval Emu – bola taká podobná Zuzane v mladosti! Tie isté tvrdohlavé iskry v očiach, ten istý chtič k cieľu, aj keď už sil takmer neostalo. Líce horia, úsmev – presne ako kedysi u Zuzany, keď sa len začali schádzať.
„Tak čo, zahrajeme si dámu?“ podžmúral Jozef.
„Dedko, minule som prehrala,“ váhala Ema.
„A čo? Prehrala si – a už nehráš? Tak fajn, nebudeme potom,“ prefíkane sa prižmúril.
„Nie, poďme! Kde je hra?“ Ema už rozkladala hracie pole. „Vyberaj si, dedko! Aha, moje čierne! Dnes ťa porazím, a potom zahráme na gitare, dohodnuté?“
Mladší vnuk, Janko, vždy utekal k Zuzane. Jozefa sa trochu bál – dedko bol prísny, ale spravodlivý.
„Babi, pomôžeš mi s slovenčinou? Znova som to napísal strašne, dali mi štvorku,“ šepkal Janko, sklápajúc oči. „Dedkovi to nehovor, opravím si to, dobre? A čo bude na večeru? Kapustnica? Milujem ju! Babi, pozri, ako píšem, teraz to určite vyjde pekne.“
Zuzana sa posadila vedľa neho a pozerala, ako sa Janko usilovne snaží písať. Vnuk bol kópia Jozefa – ten istý rýchly pohľad, tá istá šikovnosť. Už ako päťročný vedel počítať do stovky, sčítavať a odčítavať ako dospelý.
„Babi, pozri, podarilo sa!“ Janko zdvihol zošit. „Čisté, pekné! To si ty pomohla!“ Objal ju. „A vieš, prečo som prišiel sám? Chcel som prekvapiť – kúpil som pre všetkých štrúdľu s čerešňami! Otec mi dal peniaze na obed, a ja som ušetril.“
„Ach ty, moja zlatá! Zavolaj dedka s Emou, pojdeme večerať, a potom čaj s tvojou štrúdľou.“
„Počkaj, babi, ešte mám tajomstvo,“ Janko sa priklonil bližšie a zašepkal: „Páči sa mi jedna dievčina zo triedy, Mária. Chcem jej darovať voňavku, o ktorej sníva. Už si na ňu zbieram.“
„Vážne, zlatko? A Mária sa s tebou kamaráti?“
„Nie, babi, veď som ešte príliš malý,“ vzdychol si.
„Je staršia? Veď ste spolužiaci.“
„Nie, ja som starší, mám desať, a jej deväť a pol. Ale je vyššia ako ja, babi, oveľa vyššia. Ak jej darujem voňavku, možno sa do mňa zamiluje?“
Zuzana sa usmiala:
„Samozrejme, že sa zamiluje! Veď si aký šikovný! A výška – to sa ešte dorastie, veď trénuješ basket. MyA keď si Zuzana pozerala, ako sa Janko a Mária smejú pri stole, uvedomila si, že láska nepozerá na výšku ani na vek – len na to, čo máme v srdciach.
