Kuchyňa sa naplnila ostrým pachom vriaceho boršča, ktorý energicky miešala Alžbeta Jozefína, supúc a hlučne dýchajúc. Vládla v tom malom priestore ako kráľovná, mávajúc drevenou lyžicou a rozdeľujúc príkazy. Za oknom sivo svital skorý jar, no Zuzana, Alžbetina nevesta, nemala čas vychutnať si pokoj. Jej mierny svet sa rozpadol s príchodom večne nespokojnej návštevníčky, ktorá nielen narušila poriadok, ale zdalo sa, že sa postavila do čela tejto malej rodiny s jasným motom: “Ja som tu hlavná.”
Alžbeta Jozefína bola impozantná žena. Jej plné líca dodávali tvári vážnosť, a chladné oči pod hustými, zatiaľ nešedivými obočiami sa pozerali s odsudzujúcou presnosťou, že človek sa hneď ospravedlňoval, aj keď len kýchol. Mala zvyk hovoriť s urážlivou tvrdosťou, akoby jej slová boli svätá pravda. Začala rekonštrukciu v svojom byte a prišla k mladým na neurčitý čas.
“Spálňa je samozrejme malá,” zamumlala svokra hneď prvý večer po príchode, obzerala si izbu. “Ale čo, postačí. Ulož mi čistú posteľ, nie tú, čo máte pre seba. Nie som na návšteve v hoteli, ale u detí.”
Zuzana stála ako prikovaná.
“To je predsa naša spálňa,” opýtala sa nesmelo, neskrývajúc podráždenosť. “Spíme tu s Jozefom!”
Svokra len frkla.
“Tak čo? Máte širokú pohovku v obývačke. Mladí a zdraví, chvíľu si poležíte. Ty si zvyknutá na komfort, že? Mňa bolí chrbát! Nestrácajte sa, ustúpte. A ja tu dlho nebudem, neboj sa.”
“Dlho” znelo sľubne. Lenže Zuzana už vtedy tušila, že tento dočasný pobyt prevýši jej trpezlivosť.
Len čo sa začala zmierovať s nečakanou návštevou, zazvonili na dvere. Na prahu stála Mária, mladšia dcéra Alžbety Jozefíny. Bezstarostná, nezamestnaná dvadsaťročná bez okolkov vtrhla do bytu s obrovskou taškou.
“Ahoj, som u vás,” povedala, vyzujúc topánky priamo pod dvierkami. “Pár dní pobudem. Bude mi stačiť aj zem, teraz nemám peniaze na jedlo, a keďže mama je u vás, nemá ma kto nakŕmiť. Ste takí pohostinní, kludne by som ostala navždy. Zuza, uvar čajík, som z cesty úplne vyšťavená.”
Zuzana stála ako zbitá. Byt patril jej. Bol to jej domov, jej priestor. Ale s každým krokom návštevníkov sa cítila stále viac zbytočná.
“Jozef!” zvolala neskôr, keď zostali sami v kuchyni. “Čo to má byť? Prečo mám stále všetkým slúžiť? Prečo sa správajú, akoby to bol ich dom? Kedy tvoja mama odíde? A prečo je tu aj Mária?!”
Jozef len pokrčil plecami.
“No veď ju poznáš,” povedal pokojne. “Taká už je. Snaž sa to ignorovať. Čoskoro odídu.”
“Čoskoro? O týždeň alebo o mesiac?” odvetila Zuzana so stiesneným hlasom. “Ani sa nepýtajú! A tá vaša ‘kráľovná’ obsadila NAŠU spálňu, Jozef, tvoju matku!”
“Nerozčuľuj sa,” prerušil ju podráždený manžel. “Mama je stará, treba jej pomáhať.”
Zuzana sa hlboko nadýchla a utíchla. No vlna potlačeného hnevu v nej narastala.
Každý deň sa vliekol ako husté bahno. Alžbeta Jozefína neprestávala veliť, posielala Zuzku do obchodu, poučovala ju, ako “správne variť pre rodinu”, kritizovala všetko: od Zuzanineho účesu po jej, podľa jej slov, “biedne kuchárske schopnosti”. Zuzana mlčala, zovretými zubami varila boršč a dusenú kapustu, ktorú svokra tak milovala.
A potom Alžbeta Jozefína vyhlásila:
“O pár dní príde Braňo, môj syn, tvoj švagor. Dúfam, že nemáš námietky? Je mu tam na dedine smutno po rozvode. Nech u vás pár dní pobudne. Sú to predsa príbuzní, a máte tu dosť miesta. A začal sám pit, tak som ho pozvala.”
Tieto slová boli poslednou kvapkou, po ktorej pohár trpezlivosti praskol.
“Nie.” Zuzanin hlas znel pevne, dokonca pre ňu samú nečakane.
“Čo?” nechápala Alžbeta Jozefína, prikabrátila obočie.
“Povedala som: nie. Už dosť. Ani Braňo, ani Mária, ani vy. Je to týždeň, čo tu ste, a už mi to vadí.”
Svokra sa pomaly otočila a premerala ju ľadovým pohľadom.
“Čo to má byť za tón? Pýtala si sa manžela?”
“Manžel tu nič nerozhoduje. Som pani tohoto bytu. A nehodlám ďalej trpieť, že si tu stanovujete svoje pravidlá. Toto je môj dom, Alžbeta Jozefína. Váš dom je váš. Ak chcete veliť, choďte tam.”
Alžbeta Jozefína stiahla obočia. Tvár jej zčervenala; zdalo sa, že každú chvíľu vybuchne. Ale niečo v Zuzaninom tóne ju zastavilo.
“Takže tak?” zahŕkala po chvíli. “No dobre. Asi odídem. Nedá sa tu žiť za takýchto okolností. No aspoň budem vedieť, aká si pohostinná.”
A do večera Alžbeta Jozefína s dcérou balili veci, pohrdavo pozerali na Zuzanu.
Jozef niečo nesúhlasne zamrmlal na obranu matky. No Zuzana naňho len chladne pozrela.
“Ak chceš, aby sme mali normálnu rodinu, Jozef, teraz by si mal stáť na mojej strane.”
O pol roka neskôr Alžbeta Jozefína zavolala, aby im pogratulovala k výročiu. V hlase jej zaznela doteraz nepoznaná prívetivosť. Už u nich nespala, nesnažila sa obsadiť spálňu a dokonca občas Zuzanu pochválila za jej koláče, keď krátko na návštevu prišla. Už nebola kráľovnou, ale hostom. A Zuzana, po dlhom čase, cítila, že sa stala človekom, ktorČasom dokonca prichádzala na nedelné obedy a prinesla domáce záviny, aby Zuzanu potešila, a rodinná atmosféra sa stala príjemnejšou ako kedykoľvek predtým.
